Meditácia na 06.07.2022
Streda 14. týždňa v Cezročnom období | Mt 10, 1-7
Ježiš zvolal svojich Dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘“
Pán Ježiš sa rozhodol vybudovať veľké dielo. Rozhodol sa vyslať apoštolov hlásať posolstvo spásy. Počuli sme, ako posiela apoštolov medzi ľudí a dáva im moc nad nečistými duchmi. Kristovi tak veľmi záleží na človeku, že apoštolom po ohlasovaní posolstva spásy prikazuje odhodiť všetky vedľajšie veci a záujmy.
Bratia a sestry, poviete si: Možno, že pred dvetisíc rokmi bolo apoštolom možné ohlasovať Evanjelium podľa Ježišovho priania. Svet bol iný, menej vyspelý a menej náročný. Ale dnes? Dnes potrebujeme na ohlasovanie Evanjelia oveľa viac. Čože si pomôžeme bez tak dôležitých životných potrieb, ktoré nám Ježiš zakazuje? Ale veď je to neľudské!
Ježiš nás ako všeobecných kňazov posiela k človekovi. A práve preto, aby nás človek prijal, musíme byť hlboko ľudskí. Musíme byť normálni, triezvi, a nie čudáci. K ohlasovaniu Evanjelia nám v tomto svete už nemôžu stačiť bežné ľudské potreby. K apoštolátu potrebujeme tlač, televíziu, rozhlas, školy, divadlá a kultúrne domy. Či toto všetko nemajú naši bratia, ktorí ohlasujú ateizmus? Uznajte nám, pán farár, že za nimi ďaleko zaostávame. Jedným slovom - potrebujeme všetky dostupné prostriedky, lebo ináč sa apoštolovať nedá.
Áno, bratia a sestry, uznávam. Máte pravdu. Skutočne naša doba si vyžaduje iné praktiká, iné formy apoštolátu ako doba apoštolov. Lenže pozrime sa, prosím vás, spoločne do minulosti a zistíme prekvapujúcu skutočnosť. Vy, čo ste tu starší, sa dobre pamätáte na časy, keď Cirkev mala v rukách mnohé zo spomínaných prostriedkov. Pamätáte sa na to, keď školy, úrady a pracoviská boli vysoko cirkevné. Pamätáte sa na to, keď mládež mala svoje katolícke organizácie. Ba dokonca aj dnes sú štáty, v ktorých Cirkev toto všetko má, a to na vysokej úrovni. Pýtam sa vás, bratia a sestry, keď hovoríte, že dnes pri ohlasovaní Kristovho posolstva sú spomínané prostriedky najdôležitejšie, ako je potom možné, že tam, kde toto všetko majú, výsledky sú málo uspokojivé? Ako je to možné, že tam, kde Cirkev môže slobodne realizovať svoje zásady a princípy, existuje otrasná mravná a náboženská prázdnota? A nehovorím o násilnostiach, vraždách a iných neľudskostiach. Ako je to možné, že niektorí ľudia, ktorí boli vychovaní v dobe cirkevného vplyvu, sú dnes výslovne neveriaci? Povedzte, ako je to možné?!
Teraz vidíme, že k opravdivému apoštolátu nie sú najdôležitejšie vonkajšie prostriedky, ale niečo iné. Čo myslíte, bratia a sestry, čo to môže byť? Je to vnútorná sila, ktorá vychádza z Božej priazne a milosti. Božia pravda je paradox, ktorý sa cez celé dejiny spásy najúčinnejšie hlása nie ľudskou mocou, ale slabosťou. Apoštol Pavol si to plne uvedomuje, keď hovorí: „ ...a čo svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1,27). Preto Ježiš dnes priam zakazuje apoštolom uprednostňovať vonkajšie prostriedky a pomôcky pred vnútornou milosťou a mocou. Vnútro je najdôležitejšie.
Apoštol musí byť plný Ježiša. Ako? Existuje na to tisíc rád, ale iba jeden spôsob. A to je úprimné pokánie. Také, ktoré neznamená iba spoveď a ľútosť, ale oveľa viac. Pokánie, ktoré znamená úprimnú snahu a úsilie byť lepším a dokonalejším. To je apoštolát, ktorý má v sebe úžasnú silu. A že je to pravda, pozrite sa so mnou na túto udalosť.