Meditácia na 24.10.2022
Pondelok 30. týždňa v Cezročnom období Lk 13, 10-17
Ježiš učil v sobotu v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?“ Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.
Táto zhrbená žena je obrazom mnohých žien a mužov, ktorí viac než osemnásť rokov zotrvávajú v nachýlení k zemi a sú zahľadení do zeme. Sú zahľadení do zeme aspoň z dvoch rôznych dôvodov: alebo kvôli smutnej nutnosti - alebo zo záľuby. Sklonená nad šitím, prataním, varením, nad pletím v záhrade, zohýbajúca sa pod ťarchou tašiek a sieťoviek s nákupmi, až sa chrbát zohol do oblúka; sklonený nad písacím stolom či strojom v továrni. Alebo - sklonení nad tou zemou, lebo len na nej hľadajú svoje šťastie a cieľ svojho života (hľadajú - hoci nemusia nájsť).
Koniec koncov však pohľad tohto človeka či utrápeného, či spokojného, čoraz častejšie zabieha do diaľky, kde sa musí skončiť tak trápenie, ako aj časné šťastie; ak ale je to veriaci človek- čoraz častejšie jeho pohľad smeruje nahor. Očakávam život budúceho veku. Ten budúci vek sa nazýva nebo - a má uspokojiť všetky nám vrodené šľachetné túžby a priania.
Nemožno ľudským jazykom ani ľudskou obrazotvornosťou predstaviť, v čom spočíva šťastie spasených bytostí. Lebo veď aj v časnom živote sa vyskytujú chvíle šťastia - a nevieme vysvetliť, prečo sme šťastní. Miestom nekonečného šťastia musí byť nebo, pretože je to stav pozerania na Boha a vlastnenia Boha, ktorý je prameňom a plnosťou všetkého dobra, pravdy a krásy. Všetko, čo tu človek miloval pravou láskou, čomu sa tešil s úprimnou radosťou - nájde v nebi stonásobne rozmnožené.
Preto sa nebo začína v nás už tu: prostredníctvom poznávania a milovania všetkého, čo je pravé, dobré a krásne, čo nás vedie k Bohu. Každý nosí v sebe začiatok vlastného neba (J. Tischner). Ak ale uznáme, že nie je to začiatok šťastný - nechže aj na nás vloží Kristus svoje ruky a povie: Si oslobodený od svojej choroby.