Meditácia na 31.10.2022
Pondelok 31. týždňa v Cezročnom období | Lk 14, 12-14
Ježiš povedal poprednému farizejovi, ktorý ho pozval ako hosťa: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
Je reč o hostine: koho na ňu pozvať. Ide nielen o hostinu, ale všeobecne o široké otvorenie srdca pre rôznych chudobných, mrzákov, chromých a slepých. Vo všeobecnosti si ceníme kontakty s významnými ľuďmi, ktorí v spoločnosti niečo znamenajú. Známosť s nimi a ich spoločnosť lahodia našim ambíciám; veď sa hovorí, že každý má takých priateľov, akých si zaslúži. Obcujúc s vynikajúcimi jednotlivcami aj sami sa cítime povzbudení, aj druhým môžeme zaimponovať, že „si môžeme dovoliť" takých priateľov. A zatiaľ Pán Ježiš hovorí: Pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých, všetkých bedárov. Keď otvoríme srdce takým ľuďom, to ich doceňuje, povznáša na duchu, ba možno ich priam stavia na nohy, a nám zaisťuje odplatu pri vzkriesení spravodlivých. Odplatu jasne sľúbil Pán Ježiš tým, ktorí preukážu srdce chudobným, hladným, uboleným, otrhaným, pretože v ich osobách prijímame jeho samého (por. Mt 25,40).
Pekne ktosi hovorí, že taký blížny chudobný a mrzák (či „postihnutý`„) je „sviatosťou", pretože je miestom zvláštnej Kristovej prítomnosti (J. Vanier). Ale zisk z nášho otvorenia sa pre takýchto ľudí nedostaneme skôr, ako pri zmŕtvychvstaní. Pretože tak, ako slabý potrebuje silného, tak silný potrebuje slabého kvôli tomu, aby sa sám stával ľudskou bytosťou (J. Vanier), to znamená, aby nachádzal v sebe a ukázal ľudské srdce. Naše ľudstvo totiž nám káže chápať a milovať človeka takého, akého ho Boh miluje, akým je vo svojej celej ľudskej pravde, napriek jeho slabosti, ba dokonca pre jeho slabosti; pochopiť a milovať jeho ľudskú veľkosť v najjednoduchších veciach, taktiež v jeho biede, ba dokonca vtedy, keď blúdi, alebo sa celkom znemožňuje (lebo nevieme, či za chvíľu ten človek nás neudiví čímsi neobyčajným). A keď sa chystáme na sviatostnú hostinu, uvedomme si, že to my sme tými chudobnými, mrzákmi, chromými a slepými, ktorých Kristus pozval k stolu a ktorých spoločnosť, našťastie, nie je pre neho zahanbujúca - hoci určite si mohol dovoliť lepších priateľov a zaujímavejšiu spoločnosť, než sme my.