1. časť | 2. časť | 3. časť | 4. časť | 5. časť | 6. časť | 7. časť | 8. časť | 9.-12. časť
Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka 3.
Veľkú Božiu rodinu tvoria akoby tri skupiny svätých:
svätí v nebi - OSLÁVENÁ Cirkev; duše v očistci - OČISŤUJCA Cirkev; kresťania na zemi - PUTUJÚCA Cirkev.
Spoločenstvo svätých je spolužitie všetkých členov veľkej Božej rodiny: svätých v nebi a duší v očistci, s nami, čo ešte žijeme v pozemskom putovaní. Naše spoločenstvo so svätými v nebi spočíva v tom, že si ich uctievame, utiekame sa k nim a napodobňujeme ich príklad. Svätí z neba nám pomáhajú svojim orodovaním. Aj so zosnulými, ktorí nás predišli do večnosti so znakom viery udržujeme spoločenstvo lásky. Pomáhame dušiam v očistci a modlitbami skracujeme ich tresty, ktoré si odpykávajú za hriechy z pozemského života.
Spoločenstvo putujúcich pomáhajú upevňovať tri putá: spolupatričnosť, spolucítenie, spoluzodpovednosť. Spolužitie medzi sebou na zemi uskutočňujeme podľa prikázania lásky: navzájom sa milujeme, vzájomne si pomáhame, znášame ťarchy jeden druhého a ochotne si slúžime. „Putujúca Cirkev je spoločnosť na zemi žijúcich ľudí, ktorí: 1. sú pokrstení; 2. veria učeniu Ježiša Krista (ak dosiahli užívanie rozumu); 3. uznávajú za svoju viditeľnú duchovnú hlavu pápeža; duchovne patria do putujúcej Cirkvi aj nepokrstení, ak úprimne túžia poznať pravdy, ktoré Boh zjavil, a tieto pravdy nezaujato hľadajú.“
Cirkev je vznešená Božsko - ľudská ustanovizeň. Je to Božská ustanovizeň preto, že ju založil sám Pán Ježiš, keď povedal Petrovi: "Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (porov. Mt 16,13-19). Žiaľ, ten ľudský prvok v Cirkvi býval dosť často veľmi smutný. Stačí len zbežne prejsť dejinami Cirkvi a vidíme, koľko smutných, ba čiernych stránok ľudia napísali aj do dejín Cirkvi... ...viac sa dozviete v knižočke.
Memento pre nás živých: Pochopme, čo nás teda spája s Cirkvou putujúcou, Cirkvou očisťujúcou, Cirkvou oslávenou.
Cirkev PUTUJÚCA
Ak Ježiš hovorí, že sa máme usilovať vojsť tesnou bránou, nutne sa musíme usilovať ísť v jeho šľapajach aj po jeho ceste. A jeho šľapaje majú podobu ľudských nôh: sú dvoje, a stopy od nich vedú iba jedným smerom, vždy iba dopredu. Nikdy nie doľava alebo doprava, alebo dozadu.
Naša viera nemá byť zužovaná na priestory kostolov, ale má byť preniknutá celým našim pozemským životom.
Povolanie k svätosti - teda k spoločenstvu s Bohom - je súčasťou tohto večného Božieho plánu, ktorý v sebe zahŕňa všetkých mužov a ženy sveta, pretože je univerzálnym povolaním.
Život viery je vecou okamihu. Znamená to, ako sa život skladá z jednotlivých udalostí, tak aj život viery pozostáva z okamihov. Čo sa zamešká v okamihu, to nenavráti nijaká večnosť. Náš život viery treba posudzovať podľa toho, ako sa prejavuje v okamihu. Od okamihov závisí naša večnosť, naša spása.
Boh nikoho nevylučuje, pretože jeho plán je iba láskou...
Cirkev OČISŤUJÚCA
Pozrime sa na Ježišove srdce a načúvajme. Je to srdce, ktoré prekypuje Božou láskou, ktorá dáva všetko a ani najväčšia bolesť mu nebráni v tom, aby milovalo. Miluje láskou a dobrovoľne trpí. Jeho srdce je prameňom milosrdenstva, súcitu a odpustenia. V takejto láske zhorí každý hriech.
Modliť sa za duše v očistci je povinnosťou lásky.
Boh nás nechá „trpieť v búrke, aby skúsil našu vernosť. Robí tak pre naše väčšie duchovné blaho. V takých chvíľach sa zdá, že je hluchý k našim modlitbám. Buďme si však istí, že Boh nás počuje, tajne nám pomáha a posilňuje nás svojou milosťou, aby sme odrazili každý nepriateľský útok. Sám nás o tom uisťuje slovami žalmistu: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul, vyskúšal som ťa“ (Žalm 81,8).
Zbaviť sa seba, v zmysle - zbaviť sa všetkých výhrad, robí človeka skutočne slobodným a vtedy sa stáva skutočným nástrojom v Božích rukách.
Všetci musíme byť presvedčení, že visíme temer nad priepasťou všetkých hriechov a že nás drží len vlas milosti. Keby tento vlas povolil, určite by sme spadli do tejto priepasti a spáchali by sme tie najstrašnejšie zločiny. „Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia“ (Ž 127,1). Ak Boh nestráži dušu pred hriechmi, márne sa bude duša brániť vlastnými silami...
Cirkev OSLÁVENÁ
Veríme v život večný. Veríme v Boha, ktorý odmeňuje a tiež trestá. Veríme v Učiteľa - Krista, ktorý nás naučil všetkému, čo potrebujeme k spáse. Nepodceňujme svoju spásu! Na dušu sa pozeráme ako na veľký dar a milosť.
Boží Baránok vylial svoju krv na drevo kríža a získal nám záchranu pred večnou smrťou. Svoje telo a krv, obetované za nás nám pri sv. omši v premenenom chlebe a víne, dáva za duchovný pokrm a za záloh nášho zmŕtvychvstania. Stáva sa pre nás chlebom, ktorý nás posilňuje na ceste na skutočnú slobodu a do novej prisľúbenej vlasti, ktorou je Božie kráľovstvo.
Vzkriesenie je centrom kresťanskej viery. Bez vzkriesenia by všetko stratilo svoj zmysel.
Ak Kristus nevstal, potom je márna naša viera, potom je márne i naše kázanie a všetko je márne, a my by sme boli tie najúbohejšie stvorenia. Ale keďže Kristus vstal z mŕtvych, potom všetko dostáva nový rozmer, všetko dostáva pravý zmysel, potom je radostné žiť, ale aj radostne trpieť, lebo všetko vedie do jediného cieľa - do milujúceho Božieho náručia, ktoré je pre nás pripravené od večnosti.
Milovať znamená plnohodnotne žiť.
Prežiť so zmŕtvychvstalým Ježišom zvyšok nášho života je naše najväčšie víťazstvo... viac sa dozviete v knižočke.