Meditácia na dnes

Pondelok po 2. adventnej nedeli | Svätého Mikuláša, biskupa | Lk 5, 17-26

Keď v istý deň Ježiš učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň a choď?‘ Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov. Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci.“

 

meditacie_ls.jpg

Ľudia, ktorí s takou námahou priniesli ochrnutého, určite už predtým zakúsili Kristovu dobrotu a moc, s ktorými teraz rátajú. A po fakte uzdravenia všetkých sa zmocnil úžas. Dnes sme videli obdivuhodné veci. Ale určite najviac ich prekvapovalo nie to, čo sám Ježiš uznal za najdôležitejšie: odpustenie hriechov; len pohoršení farizeji, a zákonníci si to všimli,  väčšina svedkov bola pravdepodobne nadšená len kvôli zázraku uzdravenia. Avšak nie tým začal Pán Ježiš a nie na to položil dôraz.

Odpúšťajú sa ti hriechy, to bolo najdôležitejšie v opísanej udalosti. Predovšetkým pre odpustenie hriechov prišiel a stále prichádza Ten, ktorého očakávame. Treba to zvlášť zdôrazniť v dobe, keď sa vytvára určitý typ religiozity, ktorú možno nazvať humanizáciou; je to kladenie do popredia nie Boha, ale človeka, a to v jeho materiálnom rozmere: človek je najdôležitejší, jeho život, jeho zdravie, jeho blahobyt; všetko úsilie má smerovať len k tomu, aby sa zlikvidovala bieda, choroba, všetko utrpenie, aby sa čo najďalej odsunula dokonca aj smrť.

Ak už má byť nejaké náboženstvo, tak len také, ktorého jediným cieľom by bola filantropická charitatívna činnosť. Samozrejme, Kristus nepodceňuje potreby tela, veď uzdravuje chorého; stará sa o človeka. O celého človeka. A na prvom mieste o jeho dušu. Dáva najavo, že najväčším nešťastím človeka je hriech, ktorý odtrhuje človeka od tej životodarnej sily, ktorou je Boh. Teda prvým cieľom príchodu Božieho Syna bolo zmierenie ľudí s Bohom.

I my považujeme hriech za najväčšie nešťastie? Práve pre naše oslobodenie od tohto nešťastia Kristus obnovuje pred našimi očami svoju obetu. Amen.