Druhý vatikánsky koncil a situácia v Katolíckej cirkvi
Pre začiatok si pripomeňme niekoľko základných a dôležitých faktov o evanjelizácii Katolíckej cirkvi, ktoré potrebujeme poznať, nakoľko výrazne ovplyvňujú celkovú novú evanjelizáciu. Katolícka cirkev založená Ježišom Kristom je dejinnými nánosmi pošpinená a ľuďmi poškvrnená. Jej skutočné fakty minulosti, s kombináciou božskej dimenzie v nej, majú človeku pripomínať myšlienku na rozlišovanie ľudského a božského prvku, avšak nie na jeho oddelenie. Jej ústredná kristocentrickosť spočíva vo vtelení Slova, ktoré vstúpilo do ľudských dejín, aby ľudstvo formovalo a priviedlo k pravým hodnotám a spáse. Ježiš Kristus založil Cirkev ako Boží ľud, ktorý vedie Duch Svätý, pod vplyvom ktorého ju ľudia spravujú. I keď ľudská slabosť z časti marí plán Boha, Duch Svätý, ktorý je jej zárukou svätosti a nezničiteľnosti, ju udržuje a nanovo utvára jej dynamiku svätosti, čo má priamy vplyv aj na jej evanjelizáciu. Každou transsubstanciáciou Oltárnej sviatosti sa Cirkev znovu utvára. Preto Katolícku cirkev nemôžeme chápať ako statickú inštitúciu, ktorá sa len formálne udržiava, ale je to neustále pôsobiaca dynamika Ducha Svätého, ktorý ju stále nanovo oživuje a posväcuje. Tým jej dáva silu evanjelizovať v každej dobe a spoločnosti, nanovo vysvetľovať Božie slovo. Harmonickou spoluprácou biskupov, kňazov a božieho ľudu, prijímaním a uskutočňovaním svojho poslania, sa Katolícka cirkev snaží dosiahnuť finálny cieľ evanjelizácie - spásu všetkých duší.
Druhý vatikánsky koncil ako všeobecný ekumenický koncil, bol oficiálne zahájený dňa 11. októbra 1962 pápežom Jánom XXIII., ktorý dňa 3. júna 1963 zomrel. Od dňa 21. júna 1963 pokračoval v tej istej línii a koncilových prácach novo zvolený pápež Pavol VI. Koncil sa niesol v myšlienke aggiornamento, čo znamená nielen prispôsobenie sa dobe, ale aj celkovú zmenu zmýšľania. Bol to najväčší Koncil počtom otcov a najbohatší množstvom argumentov; treba ho zarátať medzi najväčšie historické udalosti (i keď nie je len záležitosťou histórie) v Katolíckej cirkvi. Dňa 7. decembra 1965 pápež Pavol VI. Druhý vatikánsky koncil a jeho všeobecnú platnosť ukončil slovami: „Nech je neplatné a bez hodnoty od tejto chvíle všetko, čo by ohrozovalo tieto veci niekým alebo akoukoľvek autoritou, vedome alebo z nevedomosti.“ Priamym a jedným z jeho najaktívnejších účastníkov bol i Karol Wojtyla, neskôr zvolený za pápeža Jána Pavla II. a očitým svedkom koncilu bol i Joseph Ratzinger, terajší emeritný pápež Benedikt XVI.
Nové výzvy a súčasne zmeny Koncilu vyvolali u niektorých ľudí nadšenie a u iných krízu. Latinský jazyk pri bohoslužbách, ktorý bol považovaný za viditeľné znamenie celosvetovej jednoty, bol nahradený národným jazykom. Veriacim sa pripomenula pravá prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, prostredníctvom transsubstanciácie. Nové reformy vyvolali v Cirkvi myšlienky ohrozenia tradičných hodnôt, ich spovrchnenie a tým aj spochybnenie. Otvorenosť pre ekumenizmus niektorí považovali za otvorenosť pre svetskosť a Katolícka cirkev tak stratila mnoho kňazov i veriacich, ktorí boli veľmi zneistení novým prístupom. Avšak otvorenie okien Cirkvi bolo nevyhnutné, keďže bolo otázne, nakoľko moderný človek chápe a prijíma tradičné spôsoby a podania učenia katolíckej náuky, ktorá bola doposiaľ pred svetom ohraničená. Prievan Ducha ponúkol Cirkvi novú evanjelizáciu, doposiaľ nepoznanú. Keďže mnohí veriaci a najmä zasvätení, sami vnímali takýto spôsob evanjelizácie ako novinku, neboli pripravení čeliť všetkým náporom sveta. A tak narastal pocit krízy. Boh sa strácal z priorít života ľudí, ktorí presadzovali sekularizmus, feminizmus a prírodné vedy. V Cirkvi sa vytvorila priepasť medzi tými, ktorí považovali Koncil za definitívne slovo a tými, ktorí od tohto času datujú nový začiatok jej obnovy. Jedni druhých obviňovali z odpadlíctva či zrady Cirkvi.
Predstaviteľom skupiny, ktorá zastávala prísny tridentský postoj, bol biskup Marcel Lefebvre. I ako suspendovaný vysvätil v svojej línii štyristo päťdesiat kňazov. Ani pred svojou smrťou, už ako odpadlík Katolíckej cirkvi, sa nesnažil o zmierenie s Cirkvou.24 Druhá línia, ktorá bola zapálená pre nový smer, sa snažila o oslabenie tradičných hodnôt v otázkach morálky. Podporovala otázky regulácie plodnosti, rozdávanie svätého prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným, ako i vyššie postavenie ženy v Cirkvi a iné. Tento nesúlad bol pre vtedajšieho pápeža Pavla VI. ťažkým, pre nájdenie správneho nového východiska situácie, aby novým spôsobom udržal riadenie Petrovej loďky. Koncil dal celkovo nový pohľad na mnohé usmernenia, ako ďalej uvažovať a konať, aby obnova Cirkvi i prostredníctvom novej evanjelizácie, získala na atraktivite charizmy Ducha.
Nová evanjelizácia popri histórii a analýze prostredia, zohľadňuje i dobové výzvy, ktoré prostredníctvom Ducha stále podnecujú, aby sa uskutočnilo Božie rozhodnutie. „Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, čo ju počúvajú, k viere (...), pripravuje ich na krst (...), privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom rástli v láske, kým nedosiahnu plnosť.“ Evanjelium je pre Cirkev základom života, preto si apoštoli zvolili spolupracovníkov, aby po ich smrti v ohlasovaní pokračovali. Povinnosť evanjelizácie sa po Druhom vatikánskom koncile vzťahuje i na laikov, ktorí majú účasť na spasiteľnom poslaní Cirkvi; teda jednou zo základných línií učenia Koncilu je i svedectvo, ako základný prvok evanjelizácie. Hodnovernosť svedka hovorí o jeho ľudskej hodnote a zároveň o hodnote jeho skutkov, nakoľko sú v súlade s jeho slovom. Život svedka je akoby atestáciou, potvrdením až veľakrát zhmotnením jeho slova. Človek svojim svedectvom zjavuje vierohodnosť, celostnú vieru a lásku svedka.26 Koncil taktiež apeloval i na ekumenické smerovanie Cirkvi, ktorá má nadviazať dialóg s ľuďmi, ktorí k nej patria, ale i s ľuďmi, ktorí do nej zatiaľ nepatria tak, aby pri týchto evanjelizačných rozhovoroch pravda a láska slúžili rozumu. Takáto otvorenosť Koncilu novej evanjelizácii vyžaduje zo strany evanjelizátorov pokoru, rozvážnosť, trpezlivosť, vyrovnaný postoj, nestrannosť, dobroprajnosť a dotýka sa kultúrnej oblasti, ktorá môže prispieť k porozumeniu, stretu či pomiešaní kultúr.
autor článku: Júlia Kubicová
...viac k téme v práci: VÝZVY PRE NOVÚ EVANJELIZÁCIU NA SLOVENSKU PO ROKU 1990