Peter Dufka / Človek sa postupne mení na spôsob toho, čo nosí vo svojom srdci

 autor článku: Júlia Kubicová

 

S profesorom Pápežského východného inštitútu jezuitom Petrom Dufkom som sa rozprávala o práci, oddychu a cenných radách východných otcov.

V rozhovore sa dozviete:
- ako slovu prinavrátiť jeho hodnotu;
- čoho symbolom je čisté srdce a prečo sa treba snažiť o jeho čistotu;
- čo sú duchovné cvičenia a o čo v nich ide;
- ako demaskovať nepriateľa ľudskej duše;
- ako spoznať potenciál svojej vnútornej sily a vedieť sa správne rozhodovať.

 

Na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme okrem byzantskej hudby a estetiky prednášate aj spiritualitu kresťanského východu. Čo nám chýba a mali by sme si osvojiť si z východnej spirituality?

Myslím, že nám Slovanom nie je cudzia spiritualita kresťanského východu. Veľmi stručne ju možno charakterizovať slovami: srdce, slovo, skúsenosť. V tejto spiritualite dominuje presvedčenie, že nestačí konať dobré skutky len navonok, ale predovšetkým si máme strážiť naše myšlienky, aby boli dobré a pestovať dobré city. Máme sa naučiť umeniu riadiť hnutia nášho srdca.

Tak ako zrenica oka je styčným bodom medzi dvoma svetmi - viditeľným a neviditeľným, podľa duchovných autorov jestvuje podobný tajomný bod, ktorým Boh vstupuje do ľudského života so všetkým svojím bohatstvom. A týmto bodom je srdce človeka. Srdce je sídlom mravného a náboženského života. Tu sa stretáva Boh s človekom, a preto je toto miesto ukazovateľom kvality nášho kresťanského života. A napriek tomu, že je ukryté, prezrádza ho správanie človeka.

 

Slovo ste spomenuli ako v poradí druhú charakteristiku. V dnešnej spoločnosti váha slova značne upadá, možno hovoriť priam až o jeho devalvácii; východná spiritualita by nám mohla byť aj inšpiráciou, ako slovu prinavrátiť či znovu objaviť jeho hodnotu?

U Slovanov dominovala veľká úcta k slovu, a to najmä k Božiemu slovu. I podobnosť výrazov slovo a Slovan to naznačuje. Jeden z duchovných autorov Východu hovorí, že "ak počuješ múdre slová a nemáš pri sebe kúsok papiera, neváhaj si ich zapísať na vlastnú kožu, aby si ich nezabudol". A Origenes bol presvedčený o tom, že pod skromným znakom jednotlivých písmen sa nachádza veľkosť Božieho slova.

U Slovanov sa úcta k Božiemu slovu prejavovala i častým opakovaním, meditovaním jednotlivých úsekov Svätého písma. Stretnutie s Božím slovom bolo pre nich sviatočnou udalosťou. Slová, ktoré zachytili počas nedeľnej liturgie, si opakovali a pripomínali pri bežných činnostiach. V kláštoroch bola tendencia naučiť členov spoločenstva jednotlivé úseky Svätého písma naspamäť.


Prečo? Aký hlbší dôvod bol za tým?


Išlo o techniku opakovania jednotlivých veršov tak, aby natrvalo zostali v pamäti. 

Premeditované Božie slovo už nebolo len v pamäti, ale dostalo sa i do srdca človeka, a tak nadobudlo svoju silu a váhu. Pomaly začalo meniť celého človeka. A to je veľká vec! Inšpirácia pre dnešných moderných ľudí i u nás na Slovensku.


Ako tretiu charakteristiku východnej spirituality ste spomenuli skúsenosť. O akú skúsenosť ide, s kým, s čím?


Semitským národom, na rozdiel od Grékov, bolo cudzie abstraktné poznanie. V Biblii poznať znamená mať skúsenosť. U Slovanov je to podobné. Poznať dobro a zlo znamená mať skúsenosť s dobrom i zlom. Poznať vojnu znamená mať skúsenosti s ňou a podobne je to i s človekom. Poznať človeka znamená mať s ním skúsenosť.

Evagrius Ponticus je presvedčený o tom, že i teológ musí mať predovšetkým skúsenosť a až na druhom mieste vedomosti. Hovorí: "Ak sa modlíš, si teológ, a ak sa nemodlíš, nie si teológ." 

Pre duchovných autorov najvyšším, teda mystickým stupňom poznania je kontemplovanie Najsvätejšej Trojice. Toto nie je teológia, ktorú sa možno naučiť v školách, ale ide o skúsenosť modlitby alebo akúkoľvek inú skúsenosť s Bohom. A to je tiež veľká výzva pre súčasného človeka.

Výzvy dnešnému človeku ponúka nielen duchovný život, ale i svet, ktorý ho strháva k prílišnému aktivizmu. Ak človek jeho pravidlám podľahne, nedopraje si oddych, večer užíva tabletky na spanie, ráno zas nejaký doping pre pracovný výkon počas dňa, aby mal energiu. Čo by si mal takýto človek uvedomiť? K čomu takýto štýl života vedie?


Akýkoľvek extrém je riskantný. Platí to i o workoholizme. Pracovitosť, usilovnosť a externá činnosť sú sami osebe veľmi dobré. Problém však môže nastať, ak je naša činnosť len externá a nezodpovedá jej naše vnútro, ak pre externú činnosť zanedbávame internú činnosť, ak nemáme čas kontrolovať naše myšlienky, túžby a city.

Náš život sa často odohráva akoby na javisku, kde nás iní ľudia vidia, hodnotia a posudzujú. To, čo sa odohráva v našom vnútri, preto ľahko prehliadneme. A tak sa môže stať, že z úspešného podnikateľa sa stane egoistický despota, z inteligentného učiteľa nadutý a pyšný individualista.
Toto je dôsledok zanedbaného času pre seba samého, pre kultiváciu nášho vlastného vnútra. Dokonca i mnohé navonok šľachetné a odvážne formy nášho správania môžu mať nesprávne motívy. Ak ich dostatočne skoro nespoznáme a nepoopravíme, môžu nás i iných priviesť ku skaze.


Aké konkrétne šľachetné formy správania myslíte?


Niekto sa môže zo všetkých síl venovať ikonografii alebo liturgickej hudbe, ale jeho hlavným motívom nie je evanjelizácia, ale vlastná prestíž a propagácia vlastnej dôležitosti. Niekto sa môže stať misionárom medzi úbohými z túžby po sláve a ocenení alebo zo snahy utiecť z predošlej reality, ktorá mu bola nepríjemná.

Toto všetko môžu byť dôsledky toho, ak človek prepadne workoholizmu, ak všetku svoju energiu investuje do toho, aby mal prestíž a nedopraje si duchovný odpočinok, ktorý vedie k tomu, aby i vnútro človeka bolo dobré, usporiadané.


Svätý Benedikt súhlasil s púštnymi otcami, ktorí tvrdili, že akákoľvek nemiernosť pochádza od démonov, preto človeku neprospieva. Za matku všetkých čností považoval správnu mieru; a to mieru času, síl a primeraného pohľadu na seba a na okamžitú situáciu. Je to všeobecne platné pravidlo?


Prirovnám to k podobnému príkladu zo života svätého Antona pustovníka. V jeden večer ho prišla navštíviť skupina askétov, ktorí žili intenzívnym duchovným životom. Každý z nich presadzoval iný druh askézy. Jeden zdôrazňoval pôst, pretože obžerstvo a nezriadenosť v jedení je počiatkom vášní a zlých náklonností. Druhý zdôrazňoval nočné bdenia, pretože v noci mocnosti zla útočia na človeka viac ako inokedy. Tretí zdôraznil pohostinnosť.

Svätý Anton dal všetkým za pravdu a zdôraznil, že pre duchovný rast si treba osvojiť všetky čnosti. Poukázal však i na extrémistov, ktorí pri najlepšej snahe dosiahli pravý opak, pretože nezachovali istú miernosť, ktorú, ako aj svätý Benedikt, označuje za čnosť čností. Nielen že si ublížili na zdraví, ale i na duchu.


Ako má človek odhadnúť svoju správnu mieru, napríklad pri práci a odpočinku?


Určite je veľmi dôležité určiť správnu mieru rovnako pre vnútorné, ako i pre vonkajšie aktivity. Často túto správnu mieru sám človek neodhadne, a preto duchovní autori odporúčajú tzv. exagoreusis. Je to otvorenosť vlastného vnútra pri komunikácii s dôveryhodnou osobou, ktorá vie upozorniť na nebezpečné extrémy.


Mnohí ľudia nedokážu odpočívať ani počas pracovných prestávok. Židovský filozof Filón, ktorý vedel spojiť grécku a židovskú múdrosť, nechápe pokoj ako nečinnosť, ale ako nenamáhavú tvorivú činnosť. Filón považuje za pošetilca len toho, kto si nikdy neodpočinie. Pretože múdry človek nasleduje Boha: odpočíva, aby sa dostal do styku s vlastnou tvorivou silou. Ako má človek správne odpočívať a "napojiť" sa na túto vnútornú tvorivú silu, zdroj nekonečných inšpirácií?


Prvým krokom správneho odpočinku je amerimnia, znamená to vnútorné ticho, vnútorný pokoj. Toto vnútorné ticho má nemálo prekážok, ktoré prichádzajú zvonka, ale i zvnútra človeka. Zvonka na nás denne doliehajú rôzne povinnosti, starosti a podnety, ktoré súvisia s naším spoločenským a profesionálnym životom. Zvnútra sa v nás zasa ozývajú rôzne náklonnosti a zlé návyky.

Ustrážiť si vnútorné ticho, amerimniu, nie je ľahké i preto, lebo sa ľahko zamieňa s iným gréckym slovom, ktoré poznáme aj v slovenčine - s apatheou. Je to istý druh ľahostajnosti, nedbanlivosti a apatie. Avšak amerimnia, vnútorné ticho, je ľahostajnosť, odstup od zbytočných, zavádzajúcich a duchovne či duševne škodlivých vecí.

Podľa Ján Klimaka sa vzťahuje na veci materiálne i nemateriálne. Hovorí, že nepatrný vlások niečoho dokáže človeka úplne rozrušiť. Minimálna starostlivosť ho úplne oberie o vnútorný pokoj. Podľa neho je potrebné odstrániť všetky zbytočné uvažovania a reči. Odstrániť všetky zbytočné a rušivé aspekty je teda prvým predpokladom správneho odpočinku a napojenia sa na nevyčerpateľný zdroj tvorivej sily a energie, ktorou je Boh.


Pápež František pri modlitbe Anjel Pána v 16. Cezročnú nedeľu vyzdvihol potrebu "ekológie srdca", ktorá pozostáva z odpočinku, kontemplácie a spolucítenia; pretože len srdce, ktoré sa nenechá uniesť zhonom, je schopné pohnutia, čiže nenechá sa opantať a dokáže si všimnúť druhých, ich rany a potreby. Ako vnímate "ekológia srdca" z hľadiska spirituality?


Ja by som túto myšlienku možno prehĺbil a k výrazu ekológia srdca ešte pridružil výraz čistota srdca. 

Duchovní autori zdôrazňujú, že čisté srdce je symbolom istej vyváženosti, citlivosti na všetko pekné a principiálne, čo sa bráni akémukoľvek zlu. Čisté srdce vidí, počuje a vníma oveľa viac než srdce nečisté, zakalené a zlé. 

Preto viacerí autori v tejto súvislosti často opakujú slovíčko bdelosť. Ide predovšetkým o stráženie toho najvzácnejšieho, čo človek má, a to je jeho vlastné srdce. Je potrebné strážiť ho predovšetkým preto, "lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie" (Mt 15, 19).

Človek sa postupne mení na spôsob toho, čo nosí vo svojom srdci.

Netreba zabúdať na skúsenosť autorov, ktorí upozorňujú na skutočnosť nášho podvedomia. Sú presvedčení, že vnemy a obrazy, ktoré sme do nášho vnútra vpustili, z neho už nikdy nezmiznú. Možno ich prekryjú iné, ale v nestrážených, hraničných situáciách sa opäť vyplavia a neraz privedú človeka do nešťastia. Treba veľmi starostlivo dbať na to, čo vpúšťame do svojho vnútra. 

Starostlivosť o ekológiu a čistotu srdca je len časť z celkovej starostlivosti o človeka. Ten potrebuje nielen duchovnú, psychickú, ale i fyzickú regeneráciu či rekreáciu. Ako by mal človek správne regenerovať, aby bol fit celý a celkom, teda na tele, na duši i na duchu?

Re-creára znamená občerstviť, oživiť, obnoviť, zotaviť. Podľa starovekej antropológie sa človek skladá z tela, z duše a z ducha. Všetky tieto tri zložky človeka si vyžadujú obnovenie, rekreáciu. To, ako sa rekreuje naše telo, všetci veľmi dobre vieme. Obnovenie fyzických síl úzko súvisí s odpočinkom, ale i s nadobudnutím istej kondície turistikou či nejakým športovým tréningom.

Naše duševné sily, teda psychika, ktorá je zaťažená jednostrannou koncentrovanou činnosťou v priebehu roka, sa rekreuje rozptýlením, pohľadom na sviežu zeleň či vlniace sa more, ale v neposlednej miere i obnovením dobrých vzťahov.

Ale čo môžeme urobiť pre nášho ducha? Tu ide predovšetkým o prax stíšenia, ktorú poznajú veľmi dobre všetci duchovní autori. Ruský svätec Tichon Zadonský odchádzal každý rok do ústrania kláštora a Teofan Zatvorník takéto stíšenie považoval za kúpeľ po dlhej ceste. 

Ticho a samota podľa neho rozohreje srdce a očisťuje dušu. 

Stíšenie a ticho je len prvá fáza duchovnej rekreácie, ktorá je istou prípravou na prijatie Božieho slova. Vnímanie Božej prítomnosti a obnovenie vzťahu s ním k duchovnej rekreácii podstatne patrí.


Teda na celkový reset a následný reštart človek nesmie zabúdať ani na jednu dimenziu svojho bytia. Spomenuli ste stíšenie, odchod do ústrania kláštora, čo automaticky evokuje predstavu duchovných cvičení; zrejme tam bola cielená táto odpoveď. O čo v duchovných cvičeniach ide?


V duchovných cvičeniach svätý Ignác kladie akcent na slovíčko skúsenosť. Duchovné cvičenia majú niečo spoločné s teológiou, avšak zachytávajú i podstatný rozdiel. 

Kým teológia hovorí o Bohu ako o objekte poznávania, duchovné cvičenia vedú k zážitku s Bohom. Ide o zážitok, ktorým sa Boh dotkol vnútra človeka, o dotyk, ktorý človeka mení. 

Hovoriť o Bohu v pojmoch zážitku alebo dotyku znamená súčasne hovoriť i o sebe samom. Tu sa teda nedá vyhnúť i ďalším realitám, ako je vzťah k Bohu, k veciam a k svetu, ktorý nás obklopuje. Zážitok ďalej spôsobuje, že človek nedokáže o ňom nehovoriť alebo nesvedčiť svojím životným postojom.


Ktoré sú najdôležitejšie aspekty spirituality duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly, ktorý je i zakladateľom jezuitskej rehole, do ktorej patríte?


Sú nimi meditácia, spytovanie svedomia a duchovné rozlišovanie.


Meditácia, ktorá prechádza do kontemplácie má tiež nejaké etapy, postup, ktorý treba dodržať. Na čo treba klásť akcent v tejto prvej fáze?


Meditácia alebo kontemplácia podľa svätého Ignáca by mala vždy začať vedomím Božej prítomnosti, ktoré pomôže nasmerovať k Bohu naše myšlienky, slová i skutky. Následne pozorné prečítanie predkladaného textu a zastavenie sa pri slovách, na ktoré nachádzame v našom vnútri rezonanciu. Svätý Ignác je presvedčený o tom, že takýmito úsekmi Biblie k nám hovorí Boh.

Avšak na zachytenie jeho slov je potrebná istá vnútorná citlivosť, schopnosť načúvať, pretože práve prostredníctvom pocitov, ktoré pri čítaní zachytávame, nás chce Pán upozorniť na niečo, čo treba v našom vnútri zmeniť.

Pri meditácii sa kladie akcent predovšetkým na činnosť našej pamäti, rozumu a vôle, avšak pri kontemplácii sa má osoba do textom predkladaných udalostí takpovediac osobne vložiť. Má sa pokúsiť prostredníctvom obrazotvornosti vidieť osoby, počuť ich slová a cítiť celkovú atmosféru. Podľa niektorých autorov tých, ktorí sa pri kontemplácii vedome nechajú unášať citom, sám Duch Svätý uchváti a uvedie do hĺbky duchovného tajomstva.


Ďalším dôležitým aspektom, ktorý ste spomenuli, je spytovanie svedomia. Čím je charakteristické alebo jedinečné spytovanie svedomia, ktoré odporúča svätý Ignác?


Svätý Ignác odporúča každý deň štvrťhodinkou úprimnosti, kedy nejde o vypočítavanie vlastných slabostí a nedostatkov, ale ide predovšetkým o dialóg človeka s Bohom, ktorý s ním komunikuje i prostredníctvom udalostí bežného dňa. Niektorí autori to nazývajú štvrťhodinkou hľadania pravdy o Bohu a o človeku.

Je to čas, keď má človek chronologicky preberať jednotlivé udalosti dňa a reflektovať nad svojimi myšlienkami, slovami i skutkami. Spytovanie svedomia má mať charakter objavovania Božej prítomnosti v jednotlivých udalostiach dňa.


K čomu to slúži?


Človek sa takto naučí pozerať na svoj život a udalosti svojho dňa duchovnou optikou a vnímať za nimi čosi viac ako len náhodu. 

Fyzický zrak človeka vidí len veľmi obmedzene. Duchovný zrak, pohľadom do minulosti, dokáže vidieť jednotlivé udalosti ako kamienky mozaiky, ktoré s odstupom času v živote človeka vytvárajú krásny obraz Božej prítomnosti. 

Ten nemôže byť dielom slepej náhody. A práve takýto pohľad si človek vypestuje prostredníctvom pravidelného spytovania svedomia.


A k akým duchovným objavom privádza človeka tretí aspekt - rozlišovanie?


V prvom rade treba povedať, že zachytávať Božie dotyky v našom živote je schopnosť, ktorá sa nezíska hneď na začiatku duchovného života. Podľa svätého Ignáca však tejto schopnosti bránia nepriateľské sily. V duchovných cvičeniach spomína démonov, ktorých jednoducho označuje ako nepriateľov našej duše. Treba však vedieť o dvoch skutočnostiach, ktoré súvisia s ich negatívnou činnosťou.

Po prvé: nejde o neistý boj dvoch protivníkov. Satan nie je súperom Boha. Nič nevytvoril, a preto sa pokúša iba rozložiť to, čo už bolo stvorené. Nie je to rival, ale rebel.

Po druhé: zlý duch prichádza až po dotyku alebo skúsenosti s Bohom. Útočí všade tam, kde sa zvyšuje citlivosť na duchovné veci. O tejto realite svedčí i celý rad mystikov, ktorí práve pre dar mimoriadnej Božej blízkosti zažili i mimoriadne útoky zlého ducha.

Niektorí autori sa zaoberajú otázkou, prečo pokušiteľ tak často nad nami víťazí, a nachádzajú odpoveď v našej tajnej zhovievavosti a súhlase so zlom. Je celá séria pocitov, ktoré diabol využíva na svoje zámery. Patria k ním napríklad únava, signály vyčerpanosti, pocit neúspechu, sklamania, spomienka na naše chyby a zlyhania. 

Takýto stav duše využíva zlý duch, ktorý maskovane v podobe myšlienok a hnutí vkĺzne do takého vnútorného rozpoloženia človeka. Zvyšuje pocity, ktoré ho oslabujú a oberajú o odvahu, zasieva smútok, znechutenie a odpor.


Čo je v takýchto prípadoch potrebné urobiť na demaskovanie tohto nepriateľa ľudskej duše?


Na prvom mieste je potrebné zachytenie vlastných pocitov. Hnutia si všetci uvedomujeme, ale len málokedy im venujeme aj duchovnú pozornosť. Obyčajne ich vnímame len pocitovo a klasifikujeme ako momentálny psychický stav.

Po takomto zachytení našich pocitov svätý Ignác odporúča ich poznanie a analýzu. Ide mu o praktickú stránku veci, totiž spoznať smer, ktorým nás to-ktoré vnútorné hnutie vedie, a jeho prirodzené následky. Predovšetkým je potrebné spoznať pôvod vnútorného hnutia.

Posledným bodom rozlišovania je zaujať jasný postoj. Prijať a úplne sa otvoriť podnetom Ducha Božieho a odmietnuť všetko, čo by nás viedlo opačným smerom.


Človek si dnes na relax môže vybrať i z rôznych wellness aktivít: alternatívnu medicínu, jogínske praktiky, reiki liečenia, ezoterické terapie, masáže či šamanské relaxácie a podobne. Ako toto všetko vplýva na človeka? Majú tieto praktiky niečo spoločné s kresťanskou spiritualitou?


Človek je vo svojej podstate homo religiosus, človek náboženský. Religiozita patrí k jeho podstate tak, ako k nej patrí to, že je tvorom mysliacim homo sapiens. Nevie žiť bez toho, aby nevnímal skutočnosti, ktoré ho presahujú a ktoré nepredvídateľným spôsobom zasahujú do jeho života. I ateista má túto prirodzenosť, i keď navonok popiera existenciu Boha.

U ľudí "neveriacich", popierajúcich existenciu Boha, sa často objavuje tendencia veriť v rôzne povery, vesmírne predurčenia či dajaké neznáme duchovné mocnosti. Myslím, že z religióznej prirodzenosti človeka a z jeho odmietnutia pravého Boha sa rodia všelijaké jogínske praktiky, reiki liečenia, terapie, masáže, ezoterické a šamanské cvičenia. Okrem toho, že sú tieto praktiky s kresťanskou spiritualitou nezlučiteľné, po istom čase sa v správaní človeka objavujú prvky, ktoré majú priam opačný charakter.

Podľa duchovných autorov všetky myšlienky a následne činy človeka sú ovplyvnené Božím duchom, zlým duchom alebo nami samotnými. A práve pri spomínaných praktikách zdravé duchovné rozlišovanie človeka upozorňuje na stopy zlého ducha. Na druhej strane treba vedieť o bohatstve a hĺbke kresťanskej spirituality, kde možno nájsť všetko to, čo niektorí ľudia hľadajú v nekresťanských duchovných praktikách.


Po dovolenke človek zas vhupne do pracovného kolotoča, snáď už s predsavzatím zachovania správneho rytmu a odpočinku v duchu benediktínskeho pravidla Ora et labora. Aký význam má práca pre duchovný život človeka?


Je prekvapujúce, ako bola práca súčasťou mníšskeho života a ako svätý Benedikt so svojím heslom "ora et labora" len nahlas pomenoval to, čo v praxi zasvätených osôb už jestvovalo. Práca mala a má pre duchovný život veľký význam. Spomeniem len tri pozitívne účinky práce, ktoré uvádzajú niektorí duchovní autori.

Práca je jedným z asketických cvičení, ktorým človek odháňa ducha lenivosti. Tento duch sa často objavuje v rehoľných komunitách, kde je život komunity zabezpečený a dobre organizovaný.

Práca a námaha je participácia na diele Boha Stvoriteľa. Dielom našich rúk môžeme participovať na Božom diele. I Ježišove slová z 5. kapitoly evanjelistu Jána boli duchovným motívom k práci: "Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem" (Jn 5,17). Práca, podobne ako chudoba alebo poslušnosť, môže byť prostriedkom k tomu, aby sa človek priblížil k Bohu, bol mu podobný.

Práca je účinným prostriedkom boja proti pokušeniam. Svätý Doroteo z Gazy hovorí, ako odolávať pokušeniam. V momente máme zlého ducha odháňať strelnou modlitbou, rozhovorom s človekom, ktorého vyhľadáme alebo náhodne stretneme, ale v neposlednom rade i prácou.

Práca, ktorá naplno zamestnáva človeka, nielenže odpúta pozornosť od zlého, ale presmeruje pozornosť od pokušenia na prácu. A toto nepriateľ duše neznesie. On chce byť v centre záujmu a neznesie nevšímavosť zo strany pokúšanej osoby na podnety, ktoré on ponúka.


To by mohlo znamenať, že ľudia duchovne orientovaní a skutočne žijúci svoju vieru lepšie odolávajú pokušeniam a lepšie znášajú psychickú, fyzickú i duchovnú záťaž?


Jeden z najväčších askétov prvých storočí kresťanstva, svätý Anton pustovník, si dokonca sám vytváral psychické, fyzické, duchovné záťaže len preto, aby sa zdokonaľoval v askéze a duchovných bojoch. Pri všetkom, čo robíme, by sme podľa neho nemali stratiť zo zreteľa myšlienku na koniec. Toto nám pomôže prekonať všetky záťaže. Tento svätec sa nebojí ani myšlienky na koniec života, ba dokonca odporúča často si ju pripomínať. Jednou z asketických praktík svätého Antona bola ranná myšlienka na to, že sa nemusí dožiť večera.

Podobný charakter mala i večerná reflexia, v ktorej nepovažoval za samozrejmosť, že sa dožije rána. Takto sa naučil vážiť si každú chvíľu života a vnímať ju ako nesmierny dar, ktorý nemusel dostať. Avšak prekonávanie rôznych skúšok a krížov nie je len otázkou askézy či istých návykov. Je účasťou na kríži Ježiša Krista, kde smrť a zmŕtvychvstanie so sebou úzko súvisia. 

Ľudia duchovne orientovaní preto znášajú lepšie psychickú, fyzickú či duchovnú záťaž, lebo vierou a nádejou cítia a poznávajú, že z týchto zaťaží prebleskuje večný život.


Takže ak chce človek spoznať potenciál svojej vnútornej sily a vedieť sa správne rozhodovať, mal by si osvojiť to staré známe latinské príslovie Memento mori; neponúkajú súčasní spirituáli nejaké veselšie rady do života?


I keď sa nám táto rada svätého Antona môže zdať trochu pochmúrna, obsahuje niečo z podstatného aspektu života, ktorý si všímajú i niektorí autori súčasnosti. I tí poukazujú na skutočnosť smrti, ktorá je nenápadne prítomná v našom každodennom živote. Človek zomiera postupne cez každodennú namáhavú prácu či účasť na utrpení iných. Podobne aj znaky starnutia a smrť našich blízkych nás upozorňujú na najdôležitejší moment nášho pozemského života, ktorým je jeho koniec.

A preto sme s myšlienkou na smrť schopní správne a zmysluplnejšie využiť náš čas a objaviť i netušené sily v našom vnútri.

Rozhovor bol publikovaný na Svete kresťanstva.

Foto 1, 2, 3: osobný archív P. D.



ThDr. PaedDr. Mgr. art. Peter Dufka, SJ

pôsobí ako pedagóg na Pápežskom východnom inštitúte a Pápežskej Gregorovej Univerzite v Ríme. Venuje sa spiritualite kresťanského východu, v rámci ktorej sa osobitne sústreďuje na oblasť duchovného sprevádzania a duchovného rozlišovania; tiež byzantskej hudbe, ako i symbolike hudobnej reči. Je autorom viacerých publikácií. Okrem toho je spolupracovníkom Vatican News - Vatikánskeho rozhlasu v Ríme, kde v minulosti pôsobil ako riaditeľ sekcie slovenského vysielania.