Meditácia na 13.01.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Piatok 1. týždňa v Cezročnom období | Mk 2, 1 - 12

separator.png

Ježiš o niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy." Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?" Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie povedať ochrnutému: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,` alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!`? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy" povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov." A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli."

separator.png

Zdravie duše i tela
 

Okolo slova zdravie sa už popísalo a pohovorilo veľmi veľa. Každý z nás vie, že byť chorý nie je nič príjemného. Aký je však náš vzťah ku starostlivosti o zdravie tela a zdravie duše? Keď sme chorí telesne, čo najskôr vyhľadáme lekára a chceme byť zdraví. Keď však ochorie naša duša, keď sa ocitneme v stave hriechu, odkladáme, netúžime dať sa uzdraviť. Taká je situácia. Ak niekto z našich blízkych ochorie, jeho choroba rozruší celú rodinu, priateľov, okolie. Zháňajú sa známosti po nemocniciach, zahraničné lieky... Keď vieme o niekom, že je chorý duševne, sme nevšímaví, ľahostajní, dokonca sa tešíme z jeho choroby. Nie je to poľutovaniahodný stav?

Práve na toto nám poukazuje Marek v evanjeliu. Ježiš najprv povie chorému: "Odpúšťajú sa ti hriechy“ a až potom: „Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď!“ (Mk 2,9).

Keby sme boli tam vtedy prítomní pri tejto udalosti, keď sa otvorila strecha a dole spustili chorého pred Ježiša na nosidlách, nakoľko pre veľký zástup ľudí sa ináč pred Ježiša ani dostať nemohol, boli by sme sa tiež asi začudovali Ježišovmu postupu pri uzdravovaní chorého. Čakali by sme, že Ježiš na túto dôveru nosičov i chorého povie: buď zdravý, vstaň a choď, alebo podobne... Ale my počujeme: „Odpúšťajú sa ti hriechy!" (Mk 2,9). Prečo takýto postup Pána Ježiša? Predovšetkým preto, lebo Ježiš chce poukázať na to, že hriech je väčším zlom ako nemoc, zdravie duše je cennejšie ako zdravie tela. Ježiš uzdravením tiel chorých dáva najavo, ako veľmi si váži zdravie duše. Vysvetľuje tým aj nesprávny názor, že choroba je trest za hriech.

Vieme, že mnohí duchovne uzdravení aj naďalej trpia telesne. Tým, že Ježiš uzdravuje aj telo aj dušu, chce ukázať, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy. Niekto si myslí, že odpustiť hriechy je ľahšie ako uzdraviť telo. To je však omyl. Pripomeňme si aspoň jednu vetu zo Svätého písma: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mk 8,36). Neraz z úst neveriaceho človeka sme mohli počuť, že ho zarazilo chovanie kresťana. Vraj verí v Boha, a predsa nestojí o odpustenie hriechov.

Volali ma raz k umierajúcemu, ktorý dlhší čas bol chorý a vedel, že je na tom zle. Ale aj napriek tomu, že som hneď išiel, našiel som ho už mŕtveho. A potom som sa dozvedel, že už mnoho rokov nebol na spovedi a nemal ani o ňu záujem. Volali ma, len aby mohli povedať, že bol pri ňom kňaz, aby bol cirkevne pochovaný. Mŕtvemu už žiadna sviatosť nepomôže, lebo pre mŕtvych už niet sviatosti. Mŕtvy už nemôže prijať žiadnu sviatosť. 

Denne umierajú veriaci a môžeme sa pýtať: Sú pripravení na smrť? Majme starosť o to, aby sme nielen my, ale aj naši najdrahší boli pripravení, aby nám Boh odpustil hriechy, aby sme na druhý svet išli zmierení s Bohom. Je to hrozné, otrasné, keď sa príbuzní starajú o všetko možné, len nie o to hlavné - aby si zomierajúci dal do poriadku svoju dušu.

Pre všetkých nás prvou a hlavnou podmienkou spásy je, aby sme počuli tieto slová: "Synu, dcéra, odpúšťajú sa ti hriechy." Dbajme o to, aby sme pred Boží súd postavili sa čistí, zbavení hriechov, umytí krvou Kristovou a zdobení milosťou posväcujúcou, čiže znova prijatí za dietky Božie. Vtedy sa nemusíme báť spravodlivosti Božej, lebo odpustením hriechov sa nám dostalo milosrdenstva Božieho. Takto sa smelo môžeme postaviť pred láskavého a milosrdného Otca. Modlime sa za svoju šťastnú hodinu smrti, aby sme boli vždy pripravení. Modlime sa i za našich bratov a sestry, ktorí odkladajú zmierenie. Amen.

separator.png


Cením si dušu viac ako telo?
 

Spomínam si na veľmi milú príhodu, ktorá odkryla charaktery viacerých ľudí. V jednom paneláku žila „uzavretá spoločnosť“. Poznali sa len zo stretnutia na chodbe či vo výťahu. Pozdravili sa a nič viac. Na piatom poschodí žila stará žena. Tá však bola iná. Nikdy to neostalo len pri pozdrave. Hoci bola staršia, pozdravovala i mladších, ba dokonca sa snažila vždy o niečo veselé, jednoducho, mala o každého záujem v dobrom zmysle slova. Mnohým stretnutie s ňou zlepšilo často i náladu. Zo spomínanej ženy sálala radosť. Prešlo však niekoľko dní a starenku nikto nevidel. Chýbala im, ale nič viac. Až mladý pár, ktorý žil nad ňou, si povedal, že musí zistiť, čo je s ňou. Zazvonili. Po opakovanom zvonení počuli slabý hlas: "Nevládzem." Za pomoci iných dostali sa do jej bytu. Bol to smutný pohľad. Žena, ktorá mala o každého záujem, bola teraz sama a opustená, ktorej už niekoľko dní nemal kto podať čo len trocha čaju, pretože choroba ju pritlačila na posteľ. Ostatné už malo rýchly spád. Nemocnica, niekoľko týždňov v nej. Potom domov. Ale už nebola sama. Spomínaný mladý pár si ju vzal k sebe. Stala sa im všetkým. A za niekoľko dní im bola akoby vlastnou matkou. Prešlo však niekoľko mesiacov a prišiel koniec. Smrť. Vtedy sa odohrala zaujímavá udalosť. Na pozostalosť po tejto starej žene sa prihlásilo viac uchádzačov. Boli to štyri deti, vnuci, ba dokonca i pravnuci. Všetci chceli úspory. Všetci tvrdili jedno a to isté: "Ona toho veľa nepotrebovala, bola sama, musela mať niečo ušetrené." Na túto udalosť som si spomenul pri prečítaní dnešného evanjelia.

Tam sa však odohralo niečo úplne iné. Opak. Nie ľahostajnosť o druhého, ale veľká pozornosť. Čítame: „Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý“ (Mk 2,3-4).

Rozhliadnime sa okolo seba, okolo svojho bydliska, po svojej rodine, po svojom pracovisku, vstúpme do svojho vnútra, svedomia a prečítajme si znova dnešné evanjelium. Koľko chorých, opustených, nemysliac len telesne ale viac duševne chorých je v našom okolí! Koľko je biedy hmotnej, ale ešte viac duchovnej a my si žijeme svoj kresťanský život v spokojnosti ďalej... Ba môžeme byť i svedkami slov: "Tak mu treba, Boh ho potrestal!", alebo: "Nech už zomrie, veď je už dosť starý a je nám len na obtiaž." Ale aj keď to nepočujeme, spytujme si svedomie, aké sú často naše myšlienky. Plné lakomstva, chamtivosti, závisti po tom, čo majú iní. Mnohí sa tešia, že už budú dediť. Ale sú i také prípady, že je zdravý, nič mu nechýba, a predsa vládne nespokojnosť. Mnoho ľudí trpí i duševne.

Keď Ježiš videl chorého, povedal: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5). Povedal teda jasne; záleží mi na duši. Cením si dušu viac ako telo. Záleží mi viac na živote večnom, ako na týchto niekoľkých rokoch na tomto svete. Len si všimnime, koľko duševnej biedy, opustenosti, otupelosti je v našom okolí. Odsudzovať by sme hneď dokázali, to je ľahké, ale pomôcť – tam už ruky idú preč.

Poznám i takýto príbeh, ktorý napísal život: Rodičia vedeli vtedy dať svojim deťom všetko, čo bolo potrebné pre ich život. Učili ich však pozornosti voči svojmu okoliu. Večer si často rozprávali o tom, čo kto urobil pre blížneho. Mnohokrát bolo počuť: "Dnes som sa pomodlil za tých, ktorí trpia." Ale odznelo i konkrétne: "Pomohol som susedke s drevom; zniesol som smeti starkej oproti; bol som navštíviť starých rodičov a porozprávali sme sa; dodal som kolegovi odvahy, ktorý nevidel východisko zo zložitej situácie len v rozvode; povzbudila som kolegyňu, aby si to dieťa nedala zobrať, lebo je to hriech a ono jej môže byť oporou v starobe; dokázal som sa usmiať, vedel som odpustiť; navštívil som opusteného známeho v nemocnici a povzbudil som ho"... Či takéto počínanie nie je odkrytie strechy nad Ježišom a spustenie chorého pred Ježiša? Či sa aj vám už nestalo, že takéto počínanie viac povzbudí človeka a privedie k Bohu - ako podplácanie, presviedčanie, nátlak?

Tak často sa cítime chudobní pri večernom spytovaní svedomia. Málo, alebo nič som nevykonal dnes. Preto spomeňme si na slová v závere evanjelia: „Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: Také niečo sme ešte nikdy nevideli“ (Mk 2,11). A stačilo tak málo. Zobrať a odkryť strechu, spustiť chorého. Aj nám stačí tak málo. Nájsť si čas pre blížneho, a to nielen v ohováraní a klebetách, ktoré zanechajme, ale v úprimnom záujme o Boha vo svojich blížnych. Amen.

info TK KBS | 1/2: Gloria.tv | YouTube | 2/2: Gloria.tv | YouTube