Meditácia na 13.03.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Utorok po 3. pôstnej nedeli Mt 18,21-35

separator.png

Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?" Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.` A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!` Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.` On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?` A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi."

separator.png

Vedieť odpustiť a prijať odpustenie
 

Odpustenie. Jedno slovo - a čo všetko vie vyvolať v srdci každého z nás. Je niekto, kto nepotrebuje odpustenie? Muž v rokoch hovorí manželke, ktorá mu pripomína spoveď: „Nikoho som nezabil, nikomu som nič neukradol, som ti verný." Rýchlo zabúdame. Pamätáme si len to, čo chceme, čo nám vyhovuje a na druhých si skôr všimneme horšie ako lepšie.

Lekár zistí, že chlapec trpí na zvláštnu chorobu: bojí sa vlastného otca. Chlapec má všetko, viac ako jeho kamaráti, ale otec ho za všetko a hneď trestá. Ešte nepočul, nezažil odpustenie. Manželka už roky vyhadzuje manželovi na oči, že mu rodičia nedali všetko, čo im sľúbili. Sused sa už roky prihovára susedovi, hoci je starší, aby odpustil ich rodine, že je ochotný veci dať do poriadku. Neochota odpustiť druhým to, čím nám skutočne, či len v našich predstavách ublížili, pôsobí ako jed, ktorý ničí zdravie, telesné i duchovné, a niekedy až do neuveriteľnej hĺbky. 

Prečo hovoríme: „Odpúšťam, ale nemôžem zabudnúť?!" Aj pri svätej omši budeme hovoriť k Bohu a blížnym: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." Prečo je ťažké povedať: odpusť, prepáč, zabudni, a rovnako: odpúšťam, už na to nemyslím, už som na to zabudol, už je všetko v poriadku, majme sa radi, veď sme veriaci, sme predsa súrodenci, priatelia, susedia. Odpustenie. Je ešte aktuálne vedieť odpustiť a prijať odpustenie?

Pýtajme sa spolu s apoštolom Petrom Ježiša: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?" (Mt 18,21). Každý človek musí prejsť skúškou lásky nielen voči Bohu, ale aj voči blížnemu i sebe samému. Nezaslúžime si odmenu, večný život, keď budeme milovať len Boha a nedokážeme odpustiť blížnemu, a dokonca aj sebe. Nie je to problém apoštola Petra. Vie, že má bratovi často odpúšťať. Číslovka `sedemkrát` je číslo znázorňujúce veľa. Ježiš odmieta túto zdanlivú dobrosrdečnosť. Ježiš nezužuje a neobmedzuje povinnosť odpustenia. Ježišova odpoveď je jasná: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz" (Mt 18,22). Ježiš odpúšťanie nepodmieňuje počtom previnení brata. Číslovka "77" znamená `stále`. Príbehom o dvoch dlžníkoch chce poukázať nielen na spôsob a zásady odpustenia, ale i na to, že odpustenie sa musí vykonať rýchlo. Na správaní sluhu a spolusluhu, Ježiš chce poukázať na lásku Boha k ľuďom, aký je k nám Boh milosrdný, vždy ochotný odpustiť naše hriechy, keď ho prosíme o milosrdenstvo, ale Ježiš chce poukázať aj na to, aby sme si navzájom jeden druhému odpúšťali. Ježiš sa v príbehu predstavuje ako `istý kráľ` a následne ako `pán`. „Sluha" je každý z nás vo vzťahu k Bohu. „Spolusluha" je každý brat a sestra voči nám. Čo všetko sme si už od Boha vypožičali! Alebo máme život, zdravie, talent, nadanie samy od seba? Nie! Aké sú to už čísla, a ako s vypožičaným zaobchádzame? Sluha v evanjeliu sa zadĺžil desiatimi tisícami talentov, čo je približne 360 tisíc kg striebra. Kto povie, že je to málo?

Ježiš nás chce týmto upozorniť, že sme povinní voči Bohu mať vzťah úcty, vďačnosti a lásky. Sluha si to uvedomuje, keď padá na kolená a prosí o čas, aby mohol dlh splatiť. Aj my sa musíme správať voči Bohu zodpovedne. Vie niekto z nás, kedy zomrie? Je v našom živote všetko v poriadku? Dostáva sa nám od Boha výstrah: havária, choroba, neúspech... a vtedy vieme Boha prosiť, sľubujeme polepšenie. Keď myslíme svoj návrat k Bohu vážne, často priam citeľne prežívame Božiu lásku, Božie odpustenie. Ako rýchlo však neraz zabúdame na to, čo sme sľúbili Bohu. Napríklad po uzdravení, úspechu, po sviatosti zmierenia. A ako sa vzápätí správame k spolusluhom - bratovi či sestre? Dovolávame sa pravdy či spravodlivosti. Nevieme odpustiť, nedokážeme zabudnúť, nechceme prepáčiť. Súdime a odsudzujeme. Keď Ježiš kladie do protikladu desaťtisíc talentov sluhu a jeden talent spolusluhu, chce poukázať na Božie odpustenie a povinnosť, aby sme si vedeli odpúšťať. Chceme sa robiť spravodliví a nevieme odpustiť. Boh chce, aby sme nielen pre neho mali svoje srdce, ale aj pre svojich blížnych. Náš vzťah lásky k blížnym je najkrajšia odpoveď na lásku Boha k nám.

V závere podobenstva Ježiš predstavuje, čo nás neminie: spravodlivý trest, keby sme chceli od Boha milosrdenstvo, odpustenie, a neboli by sme milosrdní a neodpúšťali by sme si navzájom medzi sebou. Premárnená milosť vyvoláva súd. Božia milosť sa zmení na Boží hnev. Aké vážne sú Ježišove slová o vzájomnom odpúšťaní! Je to vlastne obrátená formulácia prosby z modlitby `Otčenáš`: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." Ty si nám, Pane, odpustil naše viny, preto aj my odpúšťame tým, ktorí sa stali našimi dlžníkmi.

Odpustenie, odpúšťanie je podstatná časť učenia Pána Ježiša. Kde si vedia odpustiť zo srdca, tam je predpoklad zjednotenia v modlitbe. Odpustenie druhému nám pomáha viac mu porozumieť. Odpustenie prináša dve požehnania. Boh žehná tomu, ktorý odpustil i tomu, ktorý dostal odpustenie. Rozumní ľudia sa hádam dajú presvedčiť, aby sa zriekli pomsty, pretože pomstou sa vec nerieši, ale komplikuje. Mnohí už ani nevedia, prečo sa nerozprávajú, hnevajú. Tak je to aj na pracovisku, medzi susedmi. Dozaista nemáme nijaký dôvod vysmievať sa starej smernici, ktorá sa snažila zredukovať chuť ľudí po pomste na `jedna k jednej`: oko za oko, zub za zub... Ježiš nevyžaduje len zrieknuť sa pomsty, ale úprimne odpustiť, a to bez miery a hranice, čo najrýchlejšie.

Pri vzájomných stretnutiach si často prajeme šťastie a pokoj. Je to prirodzené, pretože len v atmosfére pokoja a šťastia môže človek žiť pekný život. Túto myšlienku však môžeme dotiahnuť ešte ďalej. Vieme, že pokoj, šťastie, láska, sú Božie vlastnosti. Kde nájdeme dokonalý pokoj, šťastie, lásku, tam nachádzame Boha. Potom aj odstraňovanie všetkého, čo nedovoľuje vstúpiť týmto vlastnostiam do života, je vlastne putovaním k Bohu. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi sa dotýka jednej z tých prekážok, ktorú môžeme prekonať tým, že sa naučíme veľkodušne odpúšťať.
Odpustiť nie je jednoduché. Ľudia zvyčajne považujú odpustenie a zabudnutie urážky za niečo neprirodzené, za niečo, čo tupí ich dôstojnosť a česť. Ani pre nás kresťanov to nie je jednoduché. Zvyčajne výčitky svedomia utíšime takto: „Odpustil som..., ale nezabudol!" Ale to nie je odpustenie, ktoré od nás Boh očakáva. Vieme to aj sami, lebo takéto odpustenie nevyháňa zo srdca hnev a túžbu po pomste. Veľkorysé odpustenie, ktoré zabúda na urážky, je známkou veľkého ducha. Je známkou Ježišovho Ducha.

Keď bol na pápeža Jána Pavla II. spáchaný atentát a ležal v nemocnici s ťažkým zranením, prvé slová, ktoré povedal, boli: „Odpúšťam tomu, kto na mňa vystrelil." Keď sa uzdravil, navštívil atentátnika vo väzení. Gándhí, veľký vodca indického ľudu v boji za oslobodenie, bol postrelený hinduistickým fanatikom. Umieral, ale ešte chcel vidieť svojho vraha, aby mu odpustil. Keď mu okolostojaci zacláňali výhľad, dotkol sa hrude a čela na znamenie odpustenia. V Brémách navštívil 65-ročný muž väzňa, vraha jeho manželky, detí, rodičov i svokrovcov, aby mu podal ruku na odpustenie. Vo Švajčiarsku ponúkla istá pani pomoc žene, ktorej manžel zabil jej muža. Pretože uväznením vraha stratila rodina živiteľa, táto pani sa veľkoryso postarala o jeho rodinu. Dcéra, ktorá odpustila svojmu otcovi, s ktorým nekomunikovala osem rokov, povedala: „V tej chvíli, keď som otcovi odpustila a začala sa s ním rozprávať, pocítila som v srdci pokoj, radosť, pocit uvoľnenia, pohody, čo som osem rokov už nepoznala.

Aby sme dokázali podobne veľkodušne odpúšťať, musíme si uvedomiť dve základné skutočnosti, ktoré vyplývajú z dnešného evanjelia. Medzi Bohom a človekom je určitý vzťah. Je isté, že v tomto vzťahu Boh koná vždy korektne a s láskou. Človek však nespočítateľne narúša tento vzťah rôznymi hriechmi, ktoré vážne urážajú Boha. Medzi ľuďmi by takýto vzťah nemal dlhú životnosť. Boh nám všetkým neustále odpúšťa za predpokladu, že aj my odpustíme tým, ktorí sa previnili voči nám. Máme odpustiť úplne, veľkoryso. Môže byť azda naša urazená dôstojnosť a česť prekážkou pre dosiahnutie Božieho odpustenia? Veľkoryso odpúšťať je známkou Ježišovho Ducha. Zaiste to nie je ľahké, ale môžeme sa tomu naučiť. A môžeme začať hneď v tejto chvíli. Skúsme si predstaviť tvár človeka, ktorý nám ublížil a hneď teraz mu veľkodušne odpusťme! Dajme mu novú šancu. Nedbajme na protesty našej urazenej pýchy. Veď odpustiť znamená: mať nádej na odpustenie. Učíme sa tomu od Krista na kríži. Chceme ho nasledovať nielen v jeho slovách, ale aj svojimi skutkami. Chceme sa riadiť jeho slovami: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia" (Lk 23,34).

To pochopila i matka syna, ktorý sa dopustil skutku, na ktorý otec reagoval tak, že syna nielen vyhodil z domu, vydedil, ale nechcel ho už v živote vidieť: „Nikdy nesmieš prekročiť prah môjho domu!" Na čo syn hrdo reagoval: „Nikdy ťa o to nepoprosím!" Matka ochorela. Rodinný priateľ, lekár, povedal mužovi: „Žena ti zomrie, ak sa nevráti syn." Muž ostal ako skala. Lekár sám zaslal telegram: „Hneď príď, zomiera ti matka!" Tvár syna pri čítaní telegramu zbledla. Keď stál pri dverách domu, všetko sa mu živo premietlo pred očami. Prekonal sa, a vstúpil do izby, kde ležala matka. Tá s námahou chytila na jednej strane ruku syna a na druhej ruku otca a nad svojou posteľou ich spojila. Spojili sa dve mužské dlane a ruka matky padla pod nimi. Dokonala so zmierením otca so synom. Odpustili si.

Príslovie hovorí, že odpustenie je najlepšia pomsta. Rodičia odpúšťajú svojim deťom najťažšie chyby, ktoré im vštepili výchovou. Nikdy nie je človek taký krásny, ako keď prosí o odpustenie alebo sám odpúšťa. Odpustenie neoznačuje ukončenie vojny, konfliktu, keď sa nejedná o skutočné odstránenie všetkého, čo zlo spôsobilo. Len vtedy je pravé odpustenie, keď víťazí pokoj, láska. Uvedomujeme si, že nestačí len odpustiť, ale aj prosiť o odpustenie. Odpustenie nesmie byť len v srdci ukryté. Odpustenie sa musí prejaviť konkrétne navonok. Všetci si preto uvedomujeme význam Kristových slov: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar" (Mt 5,23-24).

Odpustenie od Boha je pre nás záväzok a zodpovednosť, a to natoľko, že milosrdný Boh odvrhuje od seba toho, kto nechce byť milosrdný a nechce bratovi odpustiť. Urobme teraz, dnes, všetko preto, aby Boh odpustil aj nám. Predstavme si v súvislosti s odpustením tvár Krista - Sudcu, tvár svojich bratov a sestier, ktorí potrebujú naše odpustenie, a tvár svoju, ktorá najviac potrebuje odpustiť. Amen.

GTV | YT