Meditácia na 02.05.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda po 4. veľkonočnej nedeli | Jn 12, 44 - 50
Ježiš zvolal: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň. Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A viem, že jeho príkaz je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec."
Nevera v Krista - úžasná zrada
Predstavte si takúto situáciu: Sedíte v aute či autobuse, ktorý nemá v poriadku brzdy. Sedíte a čakáte na smrť a vy to neviete. Keby ste to vedeli, tušili, zaiste by ste urobili čosi, aby ste tomu zabránili, predišli. Nesadli a nenastúpili by ste do tohto dopravného prostriedku, pokiaľ by nebola odstránená táto závažná chyba, akou sú zlé brzdy.
Život tých, ktorí odmietli veriť v Krista, mal by sa čo najskôr zmeniť, pretože sa podobajú práve tým, čo si sadajú do vozidla bez bŕzd. Na toto nás upozorňujú slová evanjelia: „Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu" (Jn 12,48).
Situácia tých, ktorí stratili vieru alebo neuverili v Krista, je preto kritická, že si neuvedomujú, ako je ohrozené ich večné šťastie. Je potrebné, aby pochopili, že kto odmietol veriť Kristovi, mal by sa snažiť svoje stanovisko zmeniť. Vidíme, koľkými spôsobmi sa Boh snaží ukázať človeku, ako je ohrozený jeho život nielen tu na zemi, ale najmä jeho večný život. Nevera v Krista je aj neverou v Boha a Boh chce spasiť všetkých ľudí.
Svätý Pavol hovorí, že Boh nás stvoril bez nás, ale spasiť nás môže len s naším pričinením. Preto nám poslal svojho Syna, ktorý nás vyučil všetkému, čo máme robiť, aby sme boli spasení. Ježiš nás poučil o dvoch daroch, ktoré nesmieme prehliadnuť a síce, že máme rozum, ktorý nás robí vrcholom všetkého stvorenia a slobodnú vôľu, ktorá musí spolupracovať s rozumom aj v otázke spásy našej duše.
Poznamenajme si však dnes i to, že Boh dopúšťa na nás skúšky. Nie preto, aby nás stratil, ale aby sme si zaslúžili ešte viac jeho lásku. Preto niekedy naše oči zaslepuje a zatvrdzuje naše srdcia, aby sme sa potom mohli dotknúť dna Božej milosti. Preto správne pochopme, že darom Božím môžu byť i takéto stavy v našom živote:
Človek je nespokojný sám so sebou keď:
- prežíva sklamanie
- pociťuje chorobu svojho tela, alebo blížneho
- prežíva smrť milovanej osoby
- cíti pokušenie tela i duše
Boh to nedopúšťa preto, aby človeka ešte viac zničil, alebo že nemá záujem o svoje stvorenie, ale naopak. Správne by sme mali pochopiť vo svojej viere aj slová starého kresťanského príslovia: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje". Toto si máme uvedomiť skôr, ako príde na nás niektorá zo spomenutých skúšok viery.
Nikto z nás nemôže povedať, že sa nestretol ešte s ťažkosťami vo svojej viere. Musíme si uvedomiť, že Pán si nás chce na jednej strane znova a znova vyskúšať a na druhej strane, aby sme si tu na zemi odpykali tresty za svoje hriechy nevery, ktorých sme sa dopustili, prípadne, aby sme prácou na sebe získali si vyšší stupeň slávy.
Ale uvedomme si aj túto skutočnosť, že aj naším pričinením, cez naše utrpenia, skúšky, teda cez náš príklad, chce získať i ďalších bratov a sestry na svoju stranu. Veď nejeden správny prístup kresťana k Bohu, keď ho vidia ľahostajní a neveriaci ľudia, pobáda ich k zamysleniu a uvažovaniu. Koľko ľudí na základe dobre žitého života veriaceho kresťana našlo cestu ku Kristovi!
Preto skúšky, ktoré na nás zosiela Pán, neprijímajme ako trest, ale ako milosť, že s nami chce spolupracovať Pán Ježiš a že si nás vybral spomedzi mnohých, aby sme na vlastnom tele doplňovali to, čo Kristovmu telu ešte chýba. Takto to spomína sv. Pavol vo svojom liste.
Uvedomujeme si, že nevera v pomoc Božiu, v jeho ochranu, alebo v jeho odmenu za všetko, čo konáme pre spásu svojej duše a svojich blížnych, by bola veľkou urážkou a zradou Ježišovej lásky. Ježiš nás nemiloval len vtedy, keď hovoril o svojom umučení a smrti. Ježiš nás miloval aj v tom okamžiku, keď hovoril: „Je dokonané" (Jn 19,30). Pre nás to dnes znamená, že keď sa skutočne vzchopíme, uvidíme v Ježišovi Boha, a tak prejdeme z tmy do svetla, zo smrti do života.
Nikto z nás si nepraje sadnúť si do auta, ktoré má zlé brzdy. Bojíme sa o svoj telesný život. A preto nech aj náš postoj k viere je vážnejší, zodpovednejší, aby sme nepoznali raz sklamanie, ktoré by mohlo nastať veľmi rýchlo, nepredvídane. Amen.