Meditácia na 27.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Ján, evanjelista | Jn 20,2-8
Prvého dňa v týždni bežala Mária Magdaléna a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili."
Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.
Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.
Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.
Znalec Krista
Nikto z nás nepochybuje, že slovo odborníka zaváži oveľa viac ako neodborníka. Taktiež svedectvo človeka, ktorý udalosť prežil, bol jej očitým svedkom ako svedectvo človeka, ktorý o tom len počul, alebo čítal. Toto konštatovanie neplatí len o veciach spoločenských, hmotných, ale aj o veciach viery a mravov, teda aj o osobnosti Ježiša Krista.
Ján na začiatku svojho Prvého listu, jednej z kníh Nového zákona, napísal slová: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám" (1 Jn 1,1-2).
Už samotné slová svojím obsahom prezrádzajú osobnosť pisateľa a zároveň znalca vecí, okolností a života Ježiša Krista. Keď chceme Jánove slová skutočne prijať ako slová znalca Krista-Vykupiteľa a Spasiteľa, Boha a človeka, je potrebné poznať čo najlepšie aj znalca.
Je najpravdepodobnejšie, že Ján pochádzal z osady na severovýchodnom brehu Genezaretského jazera. Z evanjelií máme správy, že otec sa volal Zebedej, matka Salome a mal ešte brata Jakuba. O žiadnej z rodín apoštolov nemáme tieto správy. Ján bol najmladší z apoštolov. Nebol však taký, ako ho niektorí spisovatelia nekriticky predstavujú, kde sa nám pohľad na Jána podáva ako na zmäkčilého človeka so ženskými sklonmi. Ján bol na svoj mladý vek veľmi skúsený. Skôr, ako sa stretol s Ježišom, je učeníkom Jána Krstiteľa spolu s bratom Šimona-Petra s Ondrejom. „Hľa, Baránok Boží..." (Jn 1,30). Tieto slová Jána Krstiteľa stačili, aby Ján zmenil učiteľa. Toto však ešte nie je definitívne pozvanie za učeníka. Po krátkom čase, keď Ježiš prechádzal okolo Galilejského mora, pozval si nielen Ondreja a Šimona-Petra, ale tiež oslovil aj synov Zebedeja – Jakuba a Jána. „Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním" (Mt 4,22). Ján je rybár. More nie je len pokojné, ale často rozbúrené a muži na ňom musia byť pevní a tvrdí. A Ján takým mužom aj bezpochyby bol, hoci je najmladší z apoštolov. Ježiš bratom Jakubovi a Jánovi dal prímenie „boanerges" – „synovia hromu" (por. Mk 3,18). Toto prímenie sa viackrát ukázalo v ich správaní. Keď raz Samaritáni odmietli Ježišovo pohostenie, títo bratia chceli na nich zvolať oheň z neba. Ježiš ich za to pokarhal (por. Lk 9,54). aj inokedy musel Ježiš krotiť ich priveľkú horlivosť, keď sa Ján rozhorčoval, že ktosi mimo učeníkov vyháňal duchov v Ježišovom mene. Jána mal však Ježiš obzvlášť rád. Vieme, že si ho vzal aj na horu Premenenia (por. Mt 17,1). Tiež bol pri vzkriesení Jairovej dcéry (por. Mt 17,1). Tiež bol pri vzkriesení Jairovej dcéry (por. Mk 5,37), tiež bol blízko Krista v Getsemanskej záhrade (por. Mt 26,37). Z toho a iných miest rozumieme, prečo Ján sám o sebe píše, že ho Ježiš miloval (por. Jn 13,23; 19,26;20,2; 21,7-20). Jánova matka sa spomína na pohľad nie v peknom správaní k apoštolom, keď prosí pre svojich synov Jakuba a Jána popredné miesto v Kristovom kráľovstve. Ježiš to vtedy apoštolom vysvetlil (por. Mt 20,20). Udalosť rozlúčky Krista s apoštolmi je tiež spojená s Jánom (por. Jn 13,23-25). Ján jediný z apoštolov nezutekal, ale s matkou Pána Ježiša zostal pod krížom, keď mu zveruje Ježiš svoju matku a Jána dáva za syna svojej matke (por. Jn 19,27).
Dnešné evanjelium nám zachytáva udalosť zmŕtvychvstania Pána Ježiša, kde je tiež prítomný Ján (por. Jn 20,4). Jánov vzťah ku Kristovi spoznávame aj z udalosti, keď prvý v hmle spozná hlas Majstra na Genezaretskom jazere (por. Jn 21,7). V Skutkoch apoštolských sa s Jánom stretávame ako so spoločníkom Petra, ktorý je hlavou Cirkvi. Je tiež pri uzdravení chromého pri bráne chrámu. V Samárii vysluhuje dnešnú sviatosť birmovania (por. Sk 8,14n). Ján bol od začiatku v Cirkvi pokladaný za jeden zo stĺpov popri Petrovi a bratovi Jakubovi, ktorý bol biskupom Jeruzalema (por. Gal 2,9).
Zaiste z textov Písma vidíme, že Ján sa celý a celkom odovzdal Majstrovi, a to nielen za jeho života na zemi, ale aj pre nanebovstúpení. Tradícia hovorí, že s Máriou, Ježišovou matkou prežil väčšiu časť života v Efeze, v dnešnom Turecku. Ján sa dožíva najvyššieho veku z apoštolov. Tradícia hovorí, že pre vieru mnoho trpel, za čias cisára Dominiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde pravdepodobne mal Ján zvláštny stav videnia, či vytrženia, odkiaľ pochádza aj posledná kniha Nového zákona – apokalypsa alebo Zjavenie sv. Jána. Ján je autorom aj posledného evanjelia. Píše ho v čase, keď proti historickosti a Božstvu Ježiša Krista sa ozývajú hlasy prvých bludárov. Toto evanjelium obsahuje veci, ktoré žiadny z troch autorov evanjelií – synoptikov neopisuje. Zdôrazňuje božstvo Krista (por. Jn 4,24) a ďalšie, aj pre nás a našu vieru jedinečné údaje a poznámky.
Jána sme preto zvykli znázorňovať orlom. Orol vzlieta do výšky a odtiaľ má nádherný pohľad. Aj Jánovo evanjelium akoby vysoko vzlietlo a podáva to, čo iní o Ježišovi nenapísali, pretože Ján bol pri viacerých veciach v úzkom kontakte s Ježišom. Okrem vyhnanstva Ján trpel za Krista a vieru ako apoštoli. Bol vhodený do vriaceho kotla s olejom, ale ten mu neuškodil. Pokúšali sa ho otráviť jedlom. Ján však mal vo zvyku jedlo skôr požehnať, z čoho je pekný zvyk pred jedlom sa pomodliť, a vtedy jed stratil v pohári silu a z kalicha vyšiel had. Tomu však nik nemusí veriť, pretože to Cirkev neučí, ale modlitba pred a po jedle je Cirkvou doporučená. Ján ako jediný z apoštolov zomrel prirodzenou smrťou. Bolo to pravdepodobne v roku 100, prípadne v roku 104. Bol pochovaný v Efeze, kde nad jeho hrobom bola najprv postavená kaplnka a neskoršie cisár Justinián dal vystaviť veľký chrám.
Rozpráva sa, že Ján ako starec slabým, tichým hlasom často opakoval veriacim vetu: „Miláčikovia, milujte sa! Boh je láska!" ( 1 Jn 1,16). Takto nazval Ján svojho Majstra a Učiteľa.
Veríme, že aj celý Jánov život sa niesol v tom duchu, aby rozdával lásku, ktorej sa naučil od Krista. Jánov príklad je oslovením aj pre nás. Rozdávať lásku, pokoj, čo učil Kristus. Tieto slová o pokoji a láske ako echo sviatkov Narodenia Pána by sa mali neisť nie iba dnes, ale po celý rok a celý náš život. Uvedomujeme si, že čím viac svetu chýba láska, pokoj, tým viac je našou povinnosťou o toto prosiť a tiež sa úprimne snažiť. Pokoj Kristov a láska nech nás napĺňa a cez nás nech sa podáva ďalej.
Tak aj o nás budú platiť slová, že podľa skutkov nás poznať. Preto prosme Jána, aby sme prijali jeho znalecký hlas o Kristovi a plnili slová, ktoré nám zaznamenal, ktoré počul od svojho Majstra i nášho Spasiteľa-Ježiša Krista.
Amen.
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Ján, apoštol | Jn 1,1-4
Milovaní, čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.
Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.
Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná.
Ján podáva svoje svedectvo
Z bežného života vieme, že dochádza neraz ku zbytočným nezhodám, a to najmä preto, že dochádza ku skreslenému podaniu nejakých správ, alebo aj ku zámerne prekrúteným faktom, prípadne k nedostatočnej informovanosti. Potom sa veľa a zle rozpráva, ba často chybné postoje vedú ku škodám tak v oblasti hmotnej, ako i duchovnej. Toto zažil aj Ján apoštol, keď už vtedy sa ozvali hlasy, ktoré nesprávne hovorili o učení Pána Ježiša.
Preto Ján apoštol píše: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1 Jn 1,3).
Tieto slová apoštol píše na prelome prvého a druhého storočia. Je už starec, ale sviežeho ducha. Pôsobí ako biskup v Efeze, kde zažil aj vyhnanstvo pre svoju vieru na ostrove Patmos. V tom čase začínajú vznikať bludy, to znamená chybné pohľady na učenie Pána Ježiša. Ján, ako jediný žijúci apoštol, rozhodne zaujíma k bludom odmietavé stanovisko a snaží sa bludárom priblížiť a vysvetliť ich omyly. Preto hovorí, že to, čo sám videl, čo počul, keď sprevádzal Pána Ježiša za tri roky, chce im ako pravoverný svedok predložiť. Veď on bol miláčikom Krista, pretože bol najmladší z Dvanástich. Bol blízko všetkého, čo učil a robil Pán Ježiš. On sa Pána Ježiša dotýkal, dokonca Pán Ježiš si ho s Petrom a jeho bratom Jakubom zobral stranou, keď sa napríklad krvou potil v Getsemanskej záhrade pred svojím zajatím, ale bol prítomný aj na hore Tábor, keď Peter povedal pri uvidení kúska neba: „Pane, dobre je nám tu..." Ján teda z prvej ruky pozná učenie Krista, preto chce, aby ho poznali všetci bez prekrútenia, skreslenia, aby všetci sa mohli v tomto čistom, pravom učení obohatiť. Ježiš predsa vytvoril spoločenstvo lásky. Spomeňme si na jeho príkaz lásky. Ján chce svojim čitateľom Listu poukázať na radosť, ktorá pramení z učenia Pána Ježiša a chce, aby všetci mali účasť na tejto radosti.
Dnešným dňom začíname prežívať oktávu sviatku Narodenia Pána. Je to čas, kedy ľudskými slovami mali by sme vychutnať, precítiť učenie Cirkvi o narodení Ježišovom a odniesť si do ďalšieho života z týchto sviatkov mnoho milostí. Radosť, ktorú sme počas týchto dvoch predchádzajúcich dní prežili, nemala by sa odložiť na poličku či do skrinky a čakať do budúceho roka, ale práve naopak, uvedomme si, že tieto sviatky nás veriacich zaväzujú, aby sme po akomsi impulze nabrali nový dych, oduševnenie a vykročili radostnejšie do plnenia si svojich kresťanských povinností. Kto sa dokáže radovať len dva dni v roku, ten človek-kresťan je poľutovaniahodný. Pretože naše učenie, ktoré ohlásil Pán Ježiš nesie názov „Evanjelium", grécky „radostná zvesť".
Teda kresťan aj keď sa nesmeje stále, aj keď jeho tvár je niekedy smutná, vonkajší prejav signalizuje snáď niečo iné – nech si uchováva vo svojom vnútri radosť, ktorá ho môže obohatiť i v spoločenskom živote. Pravá radosť však má jediný koreň, to je Ježiš Kristus. Iba ten sa vie a dokáže skutočne radovať, kto dokáže i cez všedné dni žiť skutočne v spojení s Bohom. Kresťan, ktorý takto pristupuje k povinnostiam, ktoré mu ukladá viera, necíti smútok, že má nejaké povinnosti voči svojej duši, Bohu a blížnemu, pretože vie, že všetko, čo podniká v tomto duchu, je vlastne na jeho obohatenie. Teda to, čo robí, robí pre svoju spásu. Kto sa dokáže viac kontrolovať, ovládať, rozkázať si, nielenže je väčšia osobnosť, človek uznávaný, ale ten kresťan môže si byť vedomý, že je na správnej ceste ku svätosti, ktorú si praje jeho Boh.
Toto by sme si mali všetci vážne uvedomiť. Nestačí len, keď si svoju vieru vyjadríme účasťou na sviatkoch v kostole, prípadne doma v kruhu rodiny. Naša viera je záležitosťou nášho vnútra, a to sa potom prejavuje v slovách, názoroch, skutkoch... Kresťan aj keď si povzdychne, že je po sviatkoch, veď čas sa nedá zastaviť, ale si uvedomuje, že teraz v konkrétnom živote musí pokračovať v uskutočňovaní toho, v čom pookrial po tieto dni. Vedieť šíriť lásku bez násilia, drzosti, tvrdosti, sebectva. Tak dokážeme presvedčiť i nepriateľov kresťanstva, ktorí učili a ešte stále sa o to snažia, že kresťanstvo na konci XX. storočia je stále prínosom pre modernú spoločnosť. A preto s touto myšlienkou sa musíme stále stotožňovať a posilňovať i navzájom, aby sme v konaní dobra, v pokoji a láske vytrvali až do konca.
Medzi ľuďmi dochádza ku skresleným názorom a nesprávnym mienkam. Nikdy to nebolo ľahké, ale kto vytrvá do konca, ten bude spasený.
Amen.