Meditácia na 09.01.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Marcelín a Julián, mučeníci; Adrián z Canterbury | Mk 6,45-52
Keď Ježiš nasýtil päťtisíc mužov, hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa.
A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori blížil sa k nim a chcel ich obísť.
Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!"
Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.
Kresťanstvo a svätosť
Staré príslovie hovorí: „Bližšia košeľa ako kabát". Kto môže byť bližšie ku Kristovi ako tí, čo sa nazývajú po Kristovi – kresťanmi. Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť, bez ktorej nemôžeme inú prijať. Krst začleňuje človeka do tajomného Tela Krista. Teda kresťan sa stáva krstom podobný Kristovi.
V tomto týždni si spomíname na sviatok Krstu Pána Ježiša. Dnešné evanjelium nám pripomína slová Pána Ježiša adresované apoštolom na mori, keď sa plavili do Betsaidy. Vtedy povedal: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" (Mk 6,50).
Včera sme uvažovali o rozmnožení chlebov a rýb. Dnešné evanjelium pokračuje tým, že Ježiš nestojí o lacnú popularitu, a preto posiela samých apoštolov pred sebou a sám zostáva v tichu. Prikazuje apoštolom, aby ho na druhej strane počkali. Keď sa plavili na druhý breh, odrazu spozorujú postavu, ktorá kráča po mori. Hoci sú tvrdí muži, ich vnútro naplní strach. Skôr, ako by sa apoštoli o niečo pokúsili, sú oslovení: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" (Mk 6,50).
V pláne, ktorý mal Ježiš s apoštolmi, táto udalosť mala zohrať významnú úlohu. Ježiš vie, čo čaká jeho apoštolov. Pripravuje ich na to, čo sa s ním stane v Jeruzaleme. Ježiš týchto jednoduchých mužov musí pripraviť, aby po prijatí darov Ducha Svätého stali sa oslovením pre všetkých, ktorí ich budú raz počúvať. Neskoršie ho Peter zaprie na nádvorí u Piláta.
Ježiš chce pripraviť učeníkov, aby boli vzpruhou pre bratov a sestry vo viere. Prídu totiž chvíle, keď svoju vernosť budú musieť dokázať v ťažkých, až nepríjemných chvíľach. a keď sa osvedčia, tým dokážu svoju vernosť, splnia skúšku života, a tak budú môcť zaujať miesto v jeho kráľovstve. Dokázať svoju vernosť Kristovi znamená dať Kristovi prednosť pred všetkým, dokonca pred vlastným strachom, pohodlím a tiež i zrieknutím sa vlastného života. Ako Kristus sa vo svojej najvyššej láske ku nám zriekol všetkého, prijal našu prirodzenosť, aby sme získali odmenu, večný život, tak od nás právom žiada odvahu nemať strach na ceste k osvedčeniu sa v láske voči nemu. Dobrý kresťan sa vyznačuje vernosťou ku Kristovi, hrdosťou, že patrí Kristovi. Žije lásku, ktorá sa nezastaví ani pred najväčšou skúškou, a to je preliatie vlastnej krvi.
A toto sa týka nás tu prítomných. Kresťan je ten, ktorý žije svoju vieru v každodennom živote, nielen cez sviatočné okamihy.
Presviedčajú nás o tom svätý Julián so svojou manželkou Bazilisou. Julián si nebral Bazilisu len pre jej krásu. Skúmal jej vlohy, či mu bude oporou v živote. Tak si ho viedol Boh a oboch pripravoval na veľkú úlohu, ktorá im mala zabezpečiť odmenu v nebi. Oni však o tom nevedeli. Obaja mali rovnaké zmýšľanie. V manželstve urobili sľub panenstva. Žili ako brat a sestra. Za prenasledovania Diokleciána boli v Alexandrii v Egypte r. 304 umučení. Prečo? Julián sa staral o bratov, ktorí trpeli za prenasledovania a manželka sa starala o ženy. Julián, keď bol obviňovaný z buričstva proti cisárovi, rúhania sa proti pohanským bohom a z čarodejníctva, na všetko odpovedal: - Som kresťan! – Kresťanom ostáva v žalári, kde dokonca pokrstí syna a ženu cisárovho miestodržiteľa. Kresťanom ostáva pri mučiacom kole, kde je najprv bičovaný a napokon ukončí život pod mečom kata. Z jeho správania vycítiť, že ako kresťan nasledoval Krista, a teda bol svätý.
O rok neskoršie zomrel aj pápež Marcelín. Nevieme o ňom nič, ako nevieme ani o tých ďalších kresťanoch, čo s ním v ten deň urobili, keď boli umučení. Boh mu však dal odmenu - korunu večného života. Veď ten, čo dáva Kristovi všetko, dostáva ešte viac.
Adrián z Canterbury umiera o štyristo rokov neskôr. Aj keď nezomrel ako mučeník, svojím životom dokázal, že dnešný titul „svätý" mu patrí. Ako vzdelaný rehoľník sa zrieka arcibiskupského stolca, ponecháva ho inému a sám radí mnohým. V tej dobe bol znalcom mnohých jazykov.
Krst nás vedie k svätosti. Krst je veľký dar. Kto ho využije, ten mnoho získa. Dnes si znova uvedomujeme, že Bohu patrí vďaka za milosť svätého krstu. Žijeme svoje krstné povinnosti, a teda rastieme vo svätosti. Nežiť krstné povinnosti- to by bola zrada na Kristovi, a teda aj zásadná prekážka svätosti.
Kresťan musí byť skutočne blízky Kristovi tak ako košeľa telu, aby sme tým oslovili iných, dali im príklad a posilu, aby nemali strach, práve naopak, získali od nás dôveru. Amen.