Meditácia na 17.03.2013

meditácia o sv. Patrikovi:
 

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Patrik, biskup | Jn 5,31-47

separator.png

Ak chceme, aby bol Boh skutočne našou spásou, slávou, a silou, aby sme v ňom našli svoj pokoj a v neho mohli skladať svoju nádej, potrebujeme odložiť všetky obmedzenia a deformácie jeho obrazu v nás a nahrádzať ich pravým obrazom živého Boha. - Ľubomír Stanček - 

separator.png

Povinnosť vydať svedectvo
 

Jeden z tých, ktorý prešiel dlhším úsekom života v sekte a našiel cestu ku Kristovi v katolíckej Cirkvi, nám radí:

Stúpenci hnutia sú vedení tak, že nesmú pripustiť nesprávnosť, omyl alebo chybu vo svojom okolí. Aj keď v diskusii na chvíľu stíchnu, ak v diskusii s nimi si vybojujete chvíľu ticha, nemyslite si, že prijmú vaše argumenty. Po chvíli ticha budú pokračovať vo svojom ďalej, akoby predtým reč nebola o ničom inom. Ich oslovenie je monológ, pretože oni sú povinní hlásať svoju pravdu. Možno ste prekvapení ich horlivosťou a oddanosťou. Za tým sa však skrýva tvrdá škola. Málokedy sa odvolávajú na svojich zakladateľov, napríklad Svedkovia Jehovovi na C. T. Russella. Pretože mnohí si to neuvedomujú, ale tí, čo ich vedú sa už presvedčili, že žiaden človek sa nemôže prirovnávať k Bohu, a preto radšej vám ponúknu Bibliu, pravdaže, v ich preklade, upravenú pre ich štýl. –

Muž ďalej hovorí:

- Dajte pozor na ich slová! Používajú, ale len povrchne podobné výrazy ako kresťania. Je to zámerne. Táto ich taktika je dvojzmyselná a keď veriaci kresťan nedá pozor, neovláda svoju vieru viac, môžu otriasť základmi jeho viery. Oni sejú semiačka svojej viery plánovite. –

Ďalším nebezpečenstvom je kult ich života. Život ich izoluje. Mnohí ich nesprávne považujú za bláznov. Oni však v tom, čo žijú, nachádzajú seba. Oni chcú byť iní, ako je ich prostredie. Ani sa tým netaja. Ich nezaujíma náš názor na ich život. Žijú si svoj a sú spokojní. Dokážu však odsudzovať tých, ktorých presviedčajú. Čím dlhšie žijú v tom spoločenstve, čím sú aktívnejší, tým viac sa hlbšie ponárajú do vlastných predstáv a tým viac sa sami uzatvárajú pred skutočnosťou. A tu je to, prečo je cesta späť z tohto spoločenstva veľmi ťažká. Im stačí to, čo majú, čo prežívajú, celkom sa separujú od sveta, v ktorom žijú.
Hlboká oddanosť ich misionárskej činnosti je zrejme hlavným znakom, podľa ktorej ich možno spoznať. Celkom sa izolujú od sveta a styk so svetom kontaktujú len na základe svojich misionárskych výpadov. Nesmieme vidieť za ich činnosťou niečo nečestné. Oni sú o tom, čo robia, presvedčení. Veď prešli tvrdou školou prípravy. Prechádzajú akousi misionárskou školou. Čím viac svoju činnosť konajú, tým viac sú presvedčení o tom, že je to správne. Je dobre si uvedomiť, že presvedčiť ich o omyle, je veľmi ťažké, a nedosiahne sa to pri jednom stretnutí. Keď niekto prestane ohlasovať, to je signál pre ostatných členov, aby zaúradovali. Keď totiž prestanú robiť svoju činnosť misionára, oslabuje sa ich život. Vtedy vyvíjajú maximum úsilia, by udržali takéhoto člena vo svojom kruhu. Dokonca majú prostriedky, aby ho prinútili prejaviť sa. Je to akési samopreverovanie pred vodcami, kde sám seba ovplyvňuje. Tu sa prejavuje vernosť spoločenstvu.
Ak sa niekto dostane z tohto spoločenstva, tak to musí byť skutočne veľký zážitok, prečo opustil toto spoločenstvo, a prípadne to musí byť veľký zásah milosti Božej.
Tento muž, ktorý prešiel touto cestou, ďakuje mnohým za modlitbu, ktorú zaňho obetovali. Nepresviedčali ho slovami, nediskutovali s ním, ale sa modlili a svojím životom mu dávali príklad.

Pán Ježiš dnes v evanjeliu hovorí: „Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec" (Jn 5,36).

Ježiš sa odvoláva na svedectvá iných. Ján o Ježišovi vydal svedectvo a o tom Židia vedeli. Ježiš poukazuje aj na svedectvo, ktoré o ňom dáva jeho Otec. Písmo hovorí o Ježišovi a vydáva o ňom svedectvo. Ježiš sám svojimi skutkami dáva o sebe svedectvo.

Ak chceme povedať, že sme veriaci, nedokážeme to len slovami; veríme, poznáme učenie Krista, že máme vedomosti a podobne. Naše skutky nás prezrádzajú. Náš život o nás najlepšie hovorí.
A toto je dobré si nielen uvedomiť, ale keď chcem raz od Ježiša-Sudcu prijať odmenu, večný život, tak ma táto skutočnosť aj zaväzuje.

Cesta k takémuto životu v spojení s Bohom je ťažká. Boh nás často podrobuje skúškam. Ten, kto však vytrvá, spozná, že to nebolo zbytočné. Presvedčil sa o tom aj svätý Patrik.

Mal 16 rokov, keď ho írski barbari uniesli z rodného Anglicka. Šesť rokov prežil v otroctve, potom sa mu podarilo utiecť. V otroctve sa naučil hovoriť s Bohom. Po troch mesiacoch je znova unesený. Ocitá sa na galejach ako otrok. Boh má s ním svoj plán. Patrika vykúpia kresťania. Túži po Írsku. Chce tejto zemi slúžiť ako otrok lásky. Stáva sa kňazom a pápež Celestín I. ho vysvätí za biskupa. Po tvrdom noviciáte sa vracia do Írska, aby tento ostrov daroval Bohu ako veriaci. Ako osemdesiatročný vidí ovocie svojej práce. Írsko je posiate kostolmi a mnohí uverili v Krista.

Známa je modlitba sv. Patrika, ktorá mu umožnila prežiť každý okamih v spojení s Bohom. Skúsme sa ju naučiť. Je ľahká na zapamätanie, ale bohatá na skutky:

Bože, si po mojej pravici i ľavici. Si nado mnou i podo mnou. Si predo mnou i za mnou. Som v tebe a ty si vo mne. Amen.

Cítime, že naša viera potrebuje častú vzpruhu. Práve preto chceme svojou vierou dávať svedectvo o Ježišovi.

Dnešní pomýlení bratia a sestry potrebujú náš príklad živej viery. Keď nás oslovia, ponúknime im svoj ruženec. Nečakajme, že oni budú nás apoštolovať, ale rozprávajme im my o Ježišovi. A pretože Ježiš je Boh, môžeme viac urobiť, ako si myslíme. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012