Meditácia na 30.03.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Biela sobota - Veľkonočná vigília; sv. Ján Klimach; Quirinius; Leonard Murildo | Jn 8,21-30

velkonocny_pozdrav.jpg

separator.png

Svätci nám ukazujú cestu, odkiaľ a kam idú
 

Astronómovia, fyzici, chemici, genetici, jadroví fyzici a lekári, ktorí odkrývajú a objavujú nové priestory, zákony, danosti, poriadok, harmóniu hovoria, že svet nevznikol náhodne. Všetko, čo nás obklopuje, tak v maxikozme, ako aj v minikozme, hovorí o najvyššej živej múdrosti, ktorá toto všetko uviedla do činnosti, ktorá neustále všetko riadi, a bez ktorej nič nezaniká.
Len človek si často myslí, že môže Bohu povedať nie; „non serviam", a tak zneužije dary, ktoré dostal pre svoje šťastie, nie iba na zemi, ale aj pre celú večnosť. Príklad našich svätých bratov a sestier nás učí, že oni využívajúc dary od Boha – rozum a slobodnú vôľu – spoznali cestu svojho života. Presvedčili sa, že od Boha vyšli a k Bohu sa vracajú. Život berú nie ako náhodu, ale ako najvážnejšiu vec života.
Život na zemi je jedna veľká skúška, ktorá sa skladá z množstva malých rozhodovaní, sebazaprení, skutkov milosrdenstva, prejavov lásky, a tiež zachovávaní príkazov, zákonov a slov.
A mnohým práve dnešné evanjelium pomohlo oddať sa celkom Kristovi. Ježiš povedal farizejom: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec" (Jn 8,28).

Celé evanjeliá a knihy Nového zákona rozprávajú o Kristovi. Už sa nám chce povedať, že ho poznáme, vieme odkiaľ je, čo od nás chce, a prečo to všetko chce, a predsa pri dnešnom úryvku je namieste, aby sme poďakovali farizejom, ktorí sa Ježiša pýtajú: „Kto si ty?" (Jn 8,25). Táto otázka aj v nás budí nový záujem o Ježiša. Dnes vieme, čo nevedeli farizeji, keď sa pýtali Ježiša, kto je. vieme, že prišiel od Boha Otca a vrátil sa ku nemu na päťdesiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní, keď splatil Otcovi daň za naše hriechy. Ježiš nás burcuje, aby sme nielen uverili v neho, ale aby náš praktický život o tom aj hovoril.
Keď Ježiš hovoril o svojej smrti, Židia ho pokladali za samovraha. Dnes vieme, že nebyť tejto smrti, nebolo by ani odpustenia a cesta späť, ktorú sme si hriechom uzatvorili, bola by stále neschodná. Ježiš nám však nielen otvoril bránu, ktorá bola hriechom uzatvorená, ale nám aj ukázal všetko, čo máme robiť, aby sme sa neminuli cieľa. Ježiš rozpráva, že vyšiel od Otca, s Otcom ako človek bol vždy v jednote. Odišiel, ako predpovedal. Ježiš pritom neplnil svoju vôľu, ale vôľu Otca. A nám všetkým, až do konca sveta, stávajú sa jeho slová istotou na ceste za ním: „Ale ten, ktorý ma poslal, je pravdivý, a ja hovorím svetu to, čo som počul od neho" (Jn 8,26).

Kristove slová a skutky tak, ako nám ich opisujú evanjeliá, sú nielen nám dnes a tým, čo nás budú nasledovať, uistením, že jedine život s Kristom má zmysel a cenu. Kristove slová v praxi vidíme aj u tých, ktorí boli pred nami, a keďže ich splnili, presviedčame sa o tom, že zaslúžene prijali od Krista odmenu – večný život. Apoštoli sa o božstve Krista presviedčali pri počúvaní jeho slov a videní zázrakov, ktoré konal. Mnohému nerozumeli,. Preto ich viera nebola vecou jedného okamihu. Až Kristova smrť, jeho zmŕtvychvstanie a prijatie Ducha Svätého ich celkom zmenilo. Ich žiaci, aj keď už mnohí nevideli Krista, mali to vo viere Krista ľahšie.
Ďalší priebeh, ktorý je dielom Ducha Svätého, tradícia tých, ktorí uverili a prijali učenie Krista, taktiež rozvoj prírodných vied, to všetko hovorí nielen o našom povolaní tu na zemi, ale zároveň každý môžeme získať istotu, že náš život nie je náhoda. Máme presne svoje poslanie, za ktoré sa budeme musieť zodpovedať, a to preto, že nám to poslanie bolo špecificky stanovené. V našich silách je taká moc, že môžeme tomu, ktorý nás obdaroval životom a ďalšími darmi, odoprieť poslušnosť, ale to len v náš neprospech a na našu škodu. Na druhej strane, keď využijeme dary, zistíme, že život je v zhode s tým, čo od nás chce Kristus. Stávame sa ľuďmi ešte viac slobodnými, získavame ešte väčšiu nádej a otvárajú sa nám perspektívy, ktoré ešte viac obohacujú.

Ján Klimach spoznal svoju cestu ako asketický spisovateľ, keď už v 7. storočí ako 16-ročný žije v pustovni na hore Sinaj. Svoju cestu nazval „klimaxom" – „rebríkom do neba". V 30 stupňoch rozvíja duchovný život. Na ktorom stupni stojíme asi my? Kto chce ísť za Kristom, má sa Kristovi oddať a vtedy Kristus je jeho najvyšším cieľom.

Leonard Murildo bol človek činu. Keď zomiera 30. marca 1900, je obklopený spolubratmi, ktorým dal program života a zároveň radosť a nádej. Vo svojej práci okolo pracujúcich nachádzajú zmysel života.

Quirinius bol pohan. Zastával v cisárovom vojsku popredné miesto. Preto mu bola zverená aj povinnosť – starať sa o bývalého prefekta Ríma Hermesa, ktorý sa stal kresťanom. Quirinius nesplnil svoje poslanie ako Riman, nedodržal vernosť cisárovi. Prijal kresťanstvo. Zomiera mučeníckou smrťou. Našiel však zmysel svojho života. Po ľudskej stránke ako mučeník, ale ako vyznávač Krista očakáva odmenu, ktorú mu dal Kristus sám.

Ak sa otvoríme Kristovi, spoznáme, kde je naše miesto. Veríme, že od Krista sme vyšli a ku Kristovi ideme. Táto skutočnosť je naša veľká šanca, za ktorú, veríme, že aj my prijmeme odmenu.

Nielen vedci, ale aj svätci hovoria pravdu o našej životnej ceste. Záleží však od každého z nás, akú dáme a dávame odpoveď Kristovi. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012