Meditácia na 13.06.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Anton Paduánsky, učiteľ Cirkvi | Lk 10,1-9

separator.png

Každý má moc uzdravovať
 

Človek má nielen telo, ale aj dušu. Telo lieči lekár, ktorý je na to špeciálnym štúdiom a prípravou poverený. Nielen telo, ale aj duša človeka je často chorá. Každý hriech robí dušu neschopnou prijímať milosti. Teda je vyradená z tej činnosti, ku ktorej ju stvorením pozval Boh. Boh nám sviatosťou krstu dáva mnohé milosti. Jednou z týchto milostí je aj starosť o dušu. Kresťan je povinný si dušu nielenže chrániť od hriechu, ale keď do neho upadne, postarať sa o jej uzdravenie, a to čo najskôr.

Lukáš zaznamenal slová Ježiša pri rozposlaní apoštolov: „... uzdravujte chorých, čo sú v ňom a povedzte im: Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo" (Lk 10,9).

Mnohých prekvapuje skutočnosť, že Ježiš si vybral za učeníkov len Dvanástich, a aj to jednoduchých ľudí. Zabúdame v takom prípade, že Ježiš bol Boh. Na túto skutočnosť možno sa vzťahujú aj slová o horčičnom zrne, z ktorého vyrastie košatý strom. Ježiš vo svojom pláne zevanjelizovať celý svet mal sedemdesiatich dvoch, o ktorých Lukáš spomína: „... a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každého miesto, kam sa sám chystal ísť" (Lk 10,1).
Tento počet prezrádza aj väčší počet spolupracovníkov. Môžeme sa domnievať, že v týchto je možné vidieť laických spolupracovníkov Nielen dnes, ale tiež až do konca budú platiť: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo" (Lk 10,2). Pole sveta bude vždy zápasiť o nedostatok pracovníkov. To vyplýva aj z toho, že ohlasovatelia musia splniť tvrdé kritéria. Svet napadnutý hriechom nikdy nie je naklonený Bohu. Boh mohol veci zariadiť aj ináč, ale kde by boli zásluhy pre večnosť, ktorú prisľúbil verným
Ak chcú evanjelizátori splniť vôľu Krista, nemôžu si zakladať na mešci, kapse, či inej pominuteľnej hodnote. Ten, ktorý je poslaný vydávať svedectvo o Kristovi, na prvom mieste sa má jeho vnútro naplniť Ježišovou pravdou. Aj keď život spoločnosti si nevieme predstaviť bez vecí, ktoré Ježiš zakazuje, Ježiš chce len to, aby sa tieto pominuteľné veci nedostali na prvé miesto, prípadne neopatrným počínaním sa mohli stať prekážkou plnenia Ježišovej výzvy. Toto reprezentovanie Krista prináša pokoj. Na prvom mieste v duši človeka musí byť sloboda. Hriech oberá človeka o slobodu. Keď sa svet nepresvedčí o pravej slobode svojich ohlasovateľov Evanjelia, ako bude môcť byť schopný prijať slobodu ako dar? Ježiš pri tvrdej požiadavke nezabúda na základné potreby ohlasovateľov radostnej zvesti Evanjelia. Tam totiž, kde spoznajú, že sú ochotní prijať učenie Krista, môžu prijať pohostenie. Aby to nezviedlo k ďalšej chybe, nesmú prechádzať z domu do domu, to znamená pozbaviť sa osobnej vypočítavosti v hmotných veciach. Vtedy môžu úspešne pôsobiť na duše, obťažené hriechom a priviesť ich ku šťastiu, nielen už tu na zemi, ale raz iste do cieľa ľudského šťastia, do Božieho kráľovstva.

Evanjelium je každým riadkom oslovením každému z nás. Nielen kňaz, ale každý kto prijal krst, je pozvaný ísť a uzdravovať tak vlastnú, ako aj dušu iných. Sami sa presviedčame o tom, že aj dnes je málo robotníkov. Nielen kňazov, ale aj zapálených laikov za vec Krista. Rovnako sa presviedčame, že účinkovanie vyžaduje celého človeka. Preto má v Cirkvi svoje miesto kňaz i laicky pôsobiaci manželia, slobodní, mladší i starší, muži i ženy.
Evanjelium vyžaduje, aby srdce viac dávalo prednosť Bohu ako veciam pominuteľným. Vtedy sa do duše dostáva pokoj. Vypočítavosť, prípadne vedomé klamanie škodí, pretože Boh vidí do sŕdc, a predsa je i napriek našim vynaloženým námahám prvý, ktorý pracuje v nás a cez nás.

Uzdravovať znamená nenávidieť hriech, báť sa hriechu, bojovať proti hriechu, ale uzdravovať neznamená nemilovať hriešnika. Aj hriešnik je pozvaný nasledovať Krista. Preto potrebujeme jeden druhého. Potrebujeme sa navzájom. Naše choré telá sú často choré pre naše hriechy. Choroby si spôsobujeme zlou životosprávou, slabou kontrolou svojich nezriadených a nekontrolovateľných žiadostí. Od dnešného svätca sa môžeme niečomu naučiť.

Svätý Anton bol Portugalec. Uvedomil si, čo chce od neho Boh. Pred vstupom do kláštora zatajil svoj rod. Vedel totiž, že by brali ohľad na jeho rod. Chcel sa stať misionárom. Do Afriky sa nedostane. Ochorie. Vracia sa do Talianska. Nechcú ho prijať do žiadnej rehole. Je stále chorľavý. Nie však vlastnou vinou. Skôr je to podobné Jóbovi. Keď raz pre nedostatok kazateľov je oslovený ako pustovník, prekvapí a ohromí poslucháčov.
Stáva sa z neho chýrny kazateľ. Rozpráva hodiny, a ľudia ho počúvajú. Jeho kázne sú liekom pre choré duše. Pranieruje hriech, ale miluje hriešnikov. Nebojí sa pred pápežom pokarhať vlastného generálneho predstaveného. Vie povedať pravdu veronskému kniežaťu, ktorý sa ináč nebojí svojich neprajníkov trestať hlavou.
Anton zomiera pomerne mladý. Má len štyridsať rokov. Jeho život je pre nás oslovením. Odsudzovali sme pre hriech ľudí, dnes už nie ľudí, ale len ich hriech. Dodnes sme sa držali zásady – nehas, čo ťa nepáli (mlčať pri tom, čo ťa nepáli). Teraz už pri hriechu nesmieme mlčať. Proti hriechu musíme bojovať. V mene Pravdy priniesť pokoj srdciam. Odstrániť choroby – odstrániť hriech.

Keď vieme telu čo najrýchlejšie pomôcť – pri chorobe sa ponáhľame ku lekárovi, tak aj pri chorobe duše – hriechu, urobme čo najskôr očistu aspoň ľútosťou nad hriechom, nie však zo strachu pred trestom, ale s túžbou vrátiť sa k Bohu. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012