Meditácia na 14.08.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Ján Berchmans; Maximilián Kolbe, kňaz a mučeník | Mt 19,13-15
Čo plynie pre nás z toho, že sme deti Božie?
Dieťaťom môžeme byť aj vtedy, keď sme už dospelí. Presviedča nás o tom dnešný svätec – Ján Berchmans.
Keď špirituál-duchovný vodca mládeže v jezuitskom kolégiu žiadal od svojich chovancov, aby napísali Jánove chyby, od stovky chlapcov sa nenašiel ani jeden lístok, ktorý by obsahoval nejakú chybu alebo nedokonalosť Jána. Ján mal čistú dušu. Ján dokázal svojím životom naplniť slová Pána Ježiša z dnešného evanjelia:
„Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo" (Mt 19,14-15).
Vieme, že Ježiš veľmi miloval deti. Bol Boh a videl nevinnosť a čistotu sŕdc detí. Ježišovo srdce bolo vždy srdcom dieťaťa. Bol stále Bohom, ale tiež stále Synom Boha Otca. Vieme, že Ježiš nám bol podobný vo všetkom; telom, povinnosťami človeka a rastom, ale nikdy nie hriechom. Dal nám príklad, aby sme ho aj my nasledovali. Aj nám patria slová: „Buďte svätí"! (2 Moj 19,6). Tieto slová v mnohých podobách odznievajú tak v Starom, ako aj Novom zákone. Počujeme ich, ako nám ich tlmočia proroci, ale aj sám Ježiš.
Je to otvorená výzva, oslovenie pre každého z nás. Ako sa jej zhostíme, ako ju prijmeme a vovedieme do života, je vecou každého z nás. Bude to na našu slávu, alebo na našu hanbu. Aby sme sa oduševnili za pozitívne, všimnime si dnešných svätcov. Ak by si niekto z nás myslel, že Ján alebo Maximilián padli z neba ako svätci, veľmi by sa mýlil.
Ján Berchmans, v deň svojich sľubov v Spoločnosti Ježišovej, napísal svojmu otcovi slová: - Otec, dnes tvoj syn umrel. Už nežijem pre svet. Troma sľubmi som sa spojil s Kristom a nikdy nechcem toto sladké puto uvoľniť. Nikdy! Odslúž za mňa tri sväté omše na môj úmysel na pútnickom mieste. – Jánov otec totiž po smrti manželky a po zaopatrení Jána tiež vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a stal sa kňazom. Ján musel pracovať sám na sebe. Bol predsa aj po zložení sľubov človekom. Tak isto musel s vypätím síl bojovať o svoju čistotu, umŕtvenie svojich zmyslov a stále kládol dôraz na lásku k blížnemu. Že mu to nebolo ľahké, že nebol hotovým svätcom, dokazuje aj jeho priznanie na smrteľnej posteli: - Najväčším pokáním mi bol spoločný život. – A predsa vieme, ako zomieral. Ako 22-ročný, ešte novic. Pri jeho posteli kľačia jeho bratia, a to tak novici, ako aj kňazi a prosia o požehnanie. Ján ani vtedy nepodľahol pýche, práve naopak.
Podobný príklad dieťaťa nám ukazuje aj Maximilán Kolbe.
Bol dieťaťom Božím nielen na dvore Oswienčimského tábora smrti, kde ako väzeň 16 670 namiesto spoluväzňa-otca, na ktorého doma čakajú deti, ide do bunkra hladu, čiže na smrť hladom. On ako človek, chlapec, kňaz a odborník si často pripomína, že chce byť verný Bohu a Matke Božej. Roky práce na sebe a svojom posväcovaní sú ukryté pred svetom. Nikto, len Boh vidí do srdca človeka. Človek si do pokladnice duše prináša milosti. Keď je duša plná, tak v príhodnom čase môže z nej čerpať. A Maximilián vtedy, keď ide do bunkru hladu namiesto Františka Gajowniczka, väzňa 5 659, čerpá všetko, aby získal od Ježiša odmenu – večný život. Po 14. dňoch karbolová injekcia ukončí jeho život, umieranie hladom dňa 14. augusta 1941 o 12,50 hodine. Jeho telo spopolnili, aby po ňom neostala žiadna pamiatka. Zničili telo, ale duša žije.
Boh je večný. Bohu sa opáčia čisté duše. Bohu je milý každý z nás s čistým srdcom dieťaťa.
Aký je to úžasný pocit – mať čistú dušu. Byť priateľom Pána Ježiša. Jeho bratom či sestrou. Čakať, že si nás, nie iba na chvíľu, zoberie do náručia ako deti z dnešného evanjelia, ale že sa nám otvorí v hodine smrti stav bez konca, stav, keď už budeme s Ježišom stále, keď budeme vidieť svojho Boha z tváre do tváre. Táto myšlienka nie je sen. To je učenie Krista. To je povzbudenie a uistenie nielen pre skupinu vyvolených, ale pre každého z nás. Ježiš sa ku každému z nás dnes obracia s otázkou, či chceme byť skutočne jeho deťmi, bratmi a sestrami. Aký je to úžasný pocit šťastia, keď môžeme v čistote srdca povedať „áno". Toto nás ešte viac privádza k Ježišovi. Toto sa stáva pre nás čímsi, čo sa nedá k ničomu a nikomu prirovnať.
Čo o nás hovoria naši najbližší? Sme im vzorom a príkladom? A čo môže povedať o nás Boh? Čo ak je toto naša posledná šanca, chvíľa a príležitosť dokázať Bohu, že chcem byť jeho synom či dcérou?! Amen.