Meditácia na 09.10.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Dionýz, biskup a mučeník; Ján Leonardi | Mt 22,1-14
Ponuka pre farnosti a iné web-stránky | Prezentácia vášho kostola
Zodpovednosť za poznanie
Svadba. Čo všetko si vieme predstaviť za týmto slovom. Okrem iných príjemných vecí je to aj pocit zodpovednosti. Nesmieme na niekoho zabudnúť – to by vyvolalo nepríjemnosti. Dobre sa pripraviť na prijatie sviatosti manželstva aj po duchovnej stránke.
„Všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu" (Mt 22,9), takýto príkaz dáva kráľ sluhom, keď prichystal synovi svadbu.
Známe podobenstvo, ktoré rozpráva o pozvaní získať účasť na večnej sláve, hostine v Božom kráľovstve. Dnešné evanjelium tvoria celkom tri podobenstvá. Prvé rozpráva o úcte k Bohu, ktorý nás pozýva do svojho kráľovstva. Druhé podobenstvo rozpráva o pozvaných, ktorí odmietajú pozvanie, čiže o urážke Boha, keď ľudia nechcú plniť vôľu Božiu. A tretie podobenstvo o človeku, ktorý vstúpil na hostinu bez svadobného rúcha, čo znamená, že stratil priateľstvo s Bohom, keď spáchal hriech. Je pravdepodobné, že tieto tri podobenstvá Pán Ježiš predniesol na rôznych miestach a v inom čase. Evanjelista Matúš ich spojil a vytvoril jeden celok, kde sa riešia na blízkej veci viaceré dôležité veci týkajúce sa našej spásy.
Krstom sme boli prijatí do Cirkvi, ktorá je prvým Božím kráľovstvom. Po smrti, po dočasnom pobyte na zemi, kde sme sa mali cez Cirkev osvedčiť, máme pozvanie do druhého kráľovstva „nebeského", kde Boh dáva večný život. Tu sme vedení k tomu, aby sme Boha prijímali ako vrchol svojho životného snaženia. Vieme, že Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Boh si praje, aby sme jeho Synovi vzdali úctu tým, že prijmeme pozvanie-jeho učenie a po tak prežitom živote nás Boh odmení večnou slávou v Kráľovstve nebeskom. Tu je zdôraznený význam sviatosti krstu a všetko, čo s ním súvisí tu na zemi. Opovrhovať krstom a tým, čo s ním súvisí, to znamená vedome sa zriekať pozvania, ktorého sa nám dostáva od Boha. Cirkev učí, že bez krstu nemôžeme byť spasený. A to vyplýva práve z týchto slov Krista. Židia totiž čakali Mesiáša, keď však prišiel a predstavil sa im, neprijali Mesiáša-Ježiša. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon a Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť" (Mt 5,17). Tí, ktorí odkladajú krst, prípadne tí, ktorí nechcú splniť podmienky spojené s vyslúžením sviatosti krstu, musia si uvedomiť, že si zatvárajú dvere na hostinu, čiže zriekajú sa večného života. Výhovorky ako: kúpil som pole, musím ísť za svojím obchodom, symbolizujú ľudí, ktorí sa vedome a dobrovoľne zriekajú duchovných vecí pre materiálne. Jednoducho povedané, že na Boha nemajú čas. Kto dáva pred Bohom prednosť niečomu, vieme, že prestupuje prvý príkaz Desatora: Ja som Pán, Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Tak človek sa zrieka večných dobier pred dočasnými. Lukáš spomína aj prekážku: „Oženil som sa a nemôžem prísť" (Lk 14,20), čo sa chápe tak, že zmyslovým rozkošiam dáva človek prednosť pred duchovnými milosťami. Tí, ktorí podľahli hriechu a opovrhli Bohom, jeho pozvaním, často neostávajú len pri výhovorkách. Ježiš o nich hovorí: „Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili" (Mt 22,6). Tu je vysvetlenie, čo sa deje u nepriateľov Krista, že sa stávajú agresívnymi voči tým, ktorí prijali úlohu poslov Boha. A tak sa nečudujeme, že nenávidia Cirkev, pápeža, kňazov, ale aj jednoduchých ľudí, ktorí si plnia svoje náboženské povinnosti. Ich koniec je žalostný. Ježiš im tento koniec predpovedá: „Kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach." (Mt 10,32). Dostáva sa nám poučenia o zodpovednosti z našej strany za milosť povolania ísť za Kristom. Áno, je ťažké ísť na svätú omšu, keď nás volá mnoho iných príjemných vecí, ako je turistika, šport alebo koníček. Toto nám Ježiš nezakazuje, ale každý musí z nás dať Bohu to, čo mu patrí, a potom ísť aj za dobrami sveta. Podobné je to s modlitbou. Nič proti sledovaniu televízie. Aj to je dobré. Ale nesmieme zabudnúť na modlitbu a spytovanie svedomia. Židom tieto slová patria preto, lebo povymýšľali si ľudské zákony a tým dali prednosť pred tými, ktoré oznámil Ježiš. Keďže Ježiš prišiel pre všetkých ľudí, a vlastný národ Ježiša ako Mesiáša neprijal, chápeme aj podobenstvo, v ktorom posiela sluhov, aby všetkých, ktorých stretnú, priviedli na hostinu. Cirkev dostala od Krista príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28,19-20). Teda každý človek je vykúpený krvou Krista, a tak pozvaný na hostinu v Božom kráľovstve. Zodpovednosť vyplývajúcu z pozvania si každý musí uvedomiť aj v tom, že sa má starať o čistotu svojej duše. Teda vedome a dobrovoľne sa chrániť hriechu. Svadobné rúcho v podobenstve znamená stav bez hriechu. Dostáva sa nám poučenia, že nikto v stave hriechu nemôže dostať účasť na hostine v Božom kráľovstve. Tu vidíme aj učenie Cirkvi o sviatosti zmierenia a očistci. Buď tu na zemi vykonaním pokánia po odpustení hriechov, alebo po smrti v stave očisťovania musíme urobiť zadosť za svoje hriechy, aby sme sa dostali na spomínanú hostinu. Ak nie, splnia sa slová: „Vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami" (Mt 22,13). A v týchto a iných slovách dostáva sa nám učenia o opačnom stave, do ktorého sme pozvaní, o stave zatratenia – pekle.
Často sa svojím správaním vyvyšujeme nad ostatné Božie diela. Áno, sme vrchol Božieho diela. Dnes si však uvedomujeme, že nesmieme, a my ani nechceme, zabudnúť na zodpovednosť, ktorú tým na seba berieme. Ježiš nás vykúpil bez nášho pričinenia, ale večný život si musíme zaslúžiť svojím pričinením.
Kňazovi sa sťažuje matka, ktorá vychovala štyroch synov. Dala im nielen krst, ale snažila sa ich aj vychovať ako kresťanov. Pokiaľ neboli na vojne, nielenže chodili do kostola, ale aj dlho miništrovali. Potom však Boh ustúpil z ich života. Jeden sa dal na šport. Zápasy, sústredenia, a to všetko v nedeľu. Na Boha neostalo času. Druhý mal kariéru a z nej plynúci strach; čo keby ho videl niekto v kostole! Boh musel ustúpiť. Tretí si zobral neveriace dievča za ženu. Čo z toho, že to mali v kostole, keď dnes už ani syn, nie tak ešte nevesta, nechodí do kostola. Len jeden, pri ktorom žila, zostal verný tomu, čomu ich učila. Po čase matka zomrela. Kňaz opri pohrebe chcel splniť prosbu matky – povzbudiť ich k náprave. Výsledok bol opačný. Ešte väčšie urážky Cirkvi v podobe nemiestnych poznámok, a dokonca vyhrážok na adresu kňaza.
„Božie mlyny melú pomaly, ale isto", hovorí príslovie. Božia láska je však oveľa väčšia ako ľudské urážky. Matka sa za synov zaiste aj vo večnosti modlila.
Prešlo niekoľko rokov. Syn-športovec mal úraz a z toho sarkóm, rakovina na nohe. Syn-karierista prišiel aj tak o miesto. A ten, čo si neplnil povinnosť kresťana pre ženu, sa rozlúčil s dcérou, pretože mu povedala, že ide za rehoľnú sestru. Ten istý kňaz, ktorý pochovával matku, pripravil na stretnutie s Bohom aj športovca. Karierista sa nezmenil, len dnes má inú uniformu, je v inej strane. A rehoľná sestra sa modlí za obrátenie, aspoň v hodine smrti, svojich rodičov. A štvrtý syn žije si tichým životom, stará sa o hrob matky a brata.
Pozrime si teraz na svoje dlane. Sú prázdne, alebo v nich máme ruženec či spevník. Boh v nich však vidí naše zásluhy a tiež zanedbané dobrá. Čo to znamená?
Svätý Dionýz splnil pozvanie, a hoci ho zabili, dnes je Parížanom na Montmartri mementom zodpovednosti za spásu duše.
Jána Leonardiho, hoci ho vypovedali z mesta Lucca, lebo im bol výčitkou svedomia, dnes aj nám Cirkev dáva za vzor čnostného života.
Svadba. Nech nám toto slovo pripomína zodpovednosť za dušu. Amen.