Meditácia na 27.10.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Frumencius; Sabína | Lk 13,22-30
Na čo nesmieme zabudnúť
Dnes je často počuť: Zabúdam. Máme mnoho výhovoriek. Veľa povinností, zhon, únava a podobne. Nesmieme však zabudnúť, na čo sme na svete. Jedná sa o spásu duše. Ako spoločenstvo veriacich nesmieme zabudnúť nielen na svoju dušu, ale pomôcť aj iným spasiť si svoju dušu.
Ježiš je v dnešnom evanjeliu oslovený: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?" (Lk 13,23).
Ježiš presviedča zástupy o sebe svojimi slovami a znameniami. Zástup si uvedomuje poslanie Ježiša, ale tiež svoju povinnosť voči svojej duši. Zástup premýšľa o všetkom, čo Ježiš učí. A niet sa čo čudovať, že niekto osloví Ježiša: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?" (Lk 13,23). Ježiš odpovedá. V obraznej reči Ježiša, ktorá je blízka a jasná orientálcom, sa jasne prezentujú povinnosti vyznávača Ježiša. „Úzka brána" a „zamknuté dvere" oslovujú aj dnes. Cesta za Ježišom vyžaduje námahu. Ten, kto vytrvá, tomu je nebo otvorené. Nestačí sa spoliehať, že bude čas neskoršie dať Bohu to, čo od nás žiada. Ježiš to vyjadruje slovami o klopaní, aby klopúcim bolo otvorené, ale nebude. Ježiš jasne poukazuje na vedomú spoluprácu počas celého nášho života. Židom a dnes aj nám pripomína, že dvere nám neotvorí to, že patríme do určitého rodu. Židia si zakladali na svojom pôvode. Ježiš nás tým poúča, že si nemôžeme zakladať na tom, že sme boli pokrstení. Bolo by to s ťažkým následkom sebaklamanie.
Ježišova reč je zrozumiteľná. Spása je možná u nás len vtedy, keď odpovedáme na Ježišove učenie tak, ako to od nás žiada. Ako sú rozdielne naše povinnosti na zemi, tak rozdielna je aj brána ku spáse. Z našich povinností nám plynie aj spása. Boh každého bude súdiť zvlášť a právom bude žiadať to, čo sme mali vykonať. Vo svojej spravodlivosti nebude vyžadovať ani menej, ani viac. Kto spraví viac, ten bude odmenený viac. A rovnako aj trest bude za zanedbanie tvrdší. Kňaz dostal viac, preto bude od neho Boh žiadať viac. Starší má väčšie vedomosti, a preto od neho bude Boh žiadať viac ako od dieťaťa. Odmena a trest sú realitou. Je to cítiť zo slov Ježiša.
Táto realita sa vzťahuje aj na nás. Sme tu a cítime zodpovednosť za svoju spásu, ale podľa stavu cítime zodpovednosť aj za iných. Nie iba kňaz za veriacich, ale aj veriaci za kňaza. Rodičia za deti a deti za rodičov. Aké je to pre nás cenné, keď sa stretávame s povzbudivými príkladmi.
Dnes nám ho dáva svätý Frumencius. S bratom Edéziom boli ešte ako chlapci žiakmi jedného filozofa. Keď sa vracali z Indie, boli prepadnutí a obidvaja sa dostali za otrokov na dvor etiópskeho kráľa. Ten rýchlo zistil ich inteligenciu. Stali sa vysokými hodnostármi,. Boli však veriaci kresťania. I napriek tomu, že žili v nekresťanskom prostredí, plnili si povinnosti kresťanov. Po smrti kfáľa dostali slobodu. Brat sa vrátil do Týru, dnes je to Libanon. Frumencius sa stal, dokiaľ mladý kráľ nedospeje, správcom krajiny. Mal možnosť šíriť kresťanstvo, a tak vznikli kresťanské obce. Neskôr odchádza do Egypta, kde sa stretáva s Atanásom, ktorému všetko rozpovie a prosí o kňazov pre Etiópiu. Atanás vidí, že lepšieho misionára, ako je Frumencius, nenájde. Vysvätí ho na biskupa. Ten sa vracia. V Etiópii založí sedem biskupstiev. Tak splnil aj Ježišovu výzvu učiť národy, a teda postaral sa aj o spásu mnohých duší.
Svätá Sabína bola žena rímskeho patriciáta Valentína. Ku viere ju priviedla sv. Serafia, ktorú neskoršie nasledovala v mučeníctve, ktorému podstúpila počas prenasledovania za cisára Hadriana.
Vidíme, ako sa odovzdáva štafeta viery. Hoci je to často krvavá vec, kto si však cení Krista viac ako svoj život, toho odmena - nebo neminie.
Preč s výhovorkami! Čaká nás krásny cieľ. Uvidíme Boha. Amen.