Meditácia na 27.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Virgil; Eusitius | Lk 21,34-36
Ticho potrebné na duchovný rast
Ticho! Koľkokrát sme toto slovo vyslovili. Čo sa skrývalo za týmto jedným slovom? Túžba, prianie, nutnosť... Ticho je potrebné pre telo i dušu. V nemocnici ste iste čítali oznam: Ticho lieči! Prepracovaný človek potrebuje vypnúť. Čo vtedy robí? Odchádza do ticha. Čas strávený v tichu a v pokoji prináša veľmi rýchlo ovocie. Človek dnešných dní túži aspoň na chvíľu zostať v tichu. Je zaujímavé, že aj mladí ľudia, ktorí obľubujú hluk, keď sa dostanú do určitých ťažkostí v láske, neúspech, sklamanie, vypnú hlučnú hudbu, odídu do ticha, kde ich nikto nevidí, nepočuje a chcú v tichu spoznať niečo nepoznané.
Aj keď Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu nespomína výslovne ticho, predsa ticho naznačuje slová: „Preto bdejte celý čas a modlite sa..." (Lk 21,36). Keď Ježiš ako Bohočlovek niečo významné chcel podniknúť, odchádzal do ticha. Tam v rozhovore - v modlitbe s Bohom Otcom sa pripravoval. Po takom návrate z ticha apoštoli už nevydržali a prosia Ježiša, aby aj ich naučil modliť sa. Bol to pre apoštolov neopakovateľný zážitok.
Ježiš nás pozýva k takémuto zážitku často. On čaká, len z našej strany sú mu kladené prekážky. Rešpektuje našu slobodnú vôľu. A tak si dnes pri počúvaní evanjelia máme uvedomiť vážne prekážky, ktoré nám bránia zážitku spojenia s Bohom. Ježiš to vyjadril slovami: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil" (Lk 21,34). Ježiš jasne dáva najavo, ako mu záleží na našich srdciach. Tie majú pri všetkých povinnostiach zostať slobodné, čisté a voľné. Až potom v nich môže nerušene pôsobiť Ježiš. Srdce obťažené hriechom, obžerstvo, opilstvo a starosť o živobytie, dáva prednosť pominuteľným veciam pred duchovnými. Zhoda v jednom srdci nemôže nastať medzi hriechom a priateľstvom s Ježišom. „Nik nemôže slúžiť dvom pánom..." (Mt 6,24). A tak dnes je namieste rozhodnúť sa – často si nájsť čas na stretnutie s Ježišom v tichu, v modlitbe a v čistom srdci. Keď sme len trochu otvorení snahe po tomto priateľstve s Ježišom, rýchlo nájdeme aj vzory, ktoré uľahčujú našu snahu. Nachádzame ich v životopisoch svätých.
O svätom Eusitiovi píše sv. Gregor Veľký vo svojej knihe K n i h a k o s l a v e v y z n á v a č o v. Veľmi pekne opisuje skutky svätca. Bol to samotár. Zriekol sa všetkého. Prečo? Pretože chcel poznať a stretávať sa len s Bohom. Varoval sa akejkoľvek rozptýlenosti. To mu prinieslo neopakovateľné zážitky a radosti. Boh sa postaral aj o ďalšie. To, čo získal v tichu na modlitbách, vedel rozdávať tým, ktorí za ním prichádzali do pustovne s prosbou o pomoc, radu a modlitbu. Boh svojim dáva ešte viac, ako si vedia prosiť. Svätec dostal moc od Boha liečiť.
Svätý Virgil bol misionár a na svoju dobu vzdelanec. On už vtedy učil, že naša Zem je guľatá a ľudia môžu žiť aj na druhej polovici. Chcel žiť v tichu. Zdráhal sa dvadsať rokov prijať biskupskú vysviacku. Nakoniec ju prijíma len preto, aby zabránil roztržke. Ako solnohradský biskup mal veľmi zvláštny postreh. Pri stavbe kostola odmieňal robotníkov tak, že z klobúka, do ktorého nasypal mince, si každý bral toľko, koľko sa domnieval, že si za prácu zaslúžil. Tak si biskup zachoval pokoj v srdci, a aj robotníci boli spokojní. Vec svedomia je totiž vec pokoja srdca. A tak dnes je nielen našou povinnosťou, ale najmä túžbou, že chceme prosiť o pokoj srdca a svedomia. Vtedy je človek bohatý.
Na konci cirkevného roka si zaumieňme, že urobíme všetko preto, aby sme mali pokoj v srdci. Amen.