Meditácia na 14.05.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda po 4. veľkonočnej nedeli | Jn 12,44-50
viac o POVOLANÍ sa dozviete tu
Boh vie prečo a koho si povoláva do svojej služby
Nedostatok duchovných povolaní je jasným znamením nedostatočného duchovného života každého z nás. Aké nízke poznámky počuť z úst "kresťanov" rôzneho veku, postavenia i pohlavia na duchovný stav. Ježiš volá: „Kto verí vo mňa..." (Jn 12,44).
Ako si Boh posluhuje, ako sa rodia povolania: Pred rokmi vo farnosti pôsobil starší kňaz. Jeho vystupovanie bolo tiché, nenápadné a nieslo aj určité známky staroby človeka. Deti čakajúce na náboženstvo robili krik. Kto si to odniesol? Kňaz. Mladá učiteľka mu to častejšie dala pocítiť. Vo svojej horlivosti si neuvedomila, že kňaz je starší, ako jej starý otec. Ona videla svoju kariéru. Často namiesto toho, aby vysvetľovala látku, utierala si ústa o Cirkev a aj o starého duchovného otca farnosti. Čo ten mohol? Do farnosti prišiel z väzenia, ale o tom nerozprával, nemohol. Biskup ho prosil, aby len pracoval, koľko vládze. Ak odíde, nemá tam koho dať. Kňaz mal právo na odpočinok. A aká reakcia po rokoch? Z farnosti je skoro desať kňazských a rehoľných povolaní. A pani učiteľka? Keď sa nesmie zlé hovoriť, tak radšej dnes o nej pomlčme a modlime sa za spásu jej duše.
Modlime sa o nové povolania. Tešme sa, že niekto z nášho okolia pocítil toto volanie. Svet trpí nedostatkom povolaní. Prečo to Boh dopustí? Nie je to aj naša záležitosť? Ako prosíme? Prosíme vôbec? Či aj o nás neplatia slová, akých kňazov a koľko si vyprosíte, takých a toľkých máte!? Áno, na bielom je vždy vidieť hoci len malý fľak. Na čiernom ten fľak, aj keď je nepomerne väčší, nevidieť. Áno, na tých, čo sa rozhodli žiť duchovný stav sa často kladú nároky, ale na iných sa zabúdajú. Aj kňaz, rehoľník či rehoľná sestra sú tiež len ľudia. Dobre im padne milé slovo povzbudenia.
Kňaz vie, čo má robiť. Je požehnaním pre farnosť, keď je vytvorená spolupráca medzi kňazom a veriacimi. Sú farnosti, kde kňaz je odbremenený od rôzneho náradia, pretože opravy, údržba budou, chod okolo bohoslužieb majú v rukách laici, ktorí si uvedomujú svoju hodnosť. Konzultujú veci s kňazom, radia sa s ním a on veľkodušne žehná ich iniciatívam. Tak to chce aj dokument Jána Pavla II. "Christifideles laici". Niektorí vidia na sviatostnom kňazstve len druhoradé veci. Kňaz má auto, ale má ho len pre seba? Má faru, to je jeho vlastníctvo? Málokto vie, aký plat má kňaz. Niektorí vidia, čo nie je podstatné. Škoda, že si viac neuvedomujú kritici, čo znamená, keď žije vedľa nich človek, ktorý sa za nich modlí. Prosí Boha o požehnanie, za ich zdravie, spásu duše, za pokoj, za lásku... Odprosuje Boha za ich verejné i skryté hriechy, za zanedbania dobra, za zlobu v osobnom i spoločenskom živote. Ďakuje Bohu za nich, za každodenné dobrá a milosti, za ktoré ľudia neďakujú, berú a prijímajú ich ako samozrejmé veci.
Škoda, že z úst "veriacich" počuť zlomyseľnosť, hlúposť, na adresu celibátu - života bez ženy, bez deti, bez rodiny. A pritom celibát kňaza, život bez ženy, je požehnaním pre celú farnosť. Amen.