Meditácia na 29.01.2018
Pondelok 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 5, 1-20
Ježiš a jeho učeníci prišli na druhý breh mora do gerazského kraja. Len čo vystúpil z lode, vyšiel z hrobov oproti nemu človek posadnutý nečistým duchom. Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť. A stále, v noci i vo dne bol v hroboch a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi. Keď v diaľke zbadal Ježiša, pribehol, poklonil sa mu a skríkol veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, syn najvyššieho Boha?! Zaprisahám ťa na Boha, nemuč ma!“ Lebo Ježiš mu povedal: „Nečistý duch, vyjdi z tohoto človeka!“ A spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“ Odpovedal mu: „Volám sa pluk, lebo je nás mnoho.“ A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal z toho kraja. Na úpätí vrchu sa tam pásla veľká črieda svíň. Preto ho prosili: „Pošli nás do svíň, nech vojdeme do nich.“ On im to dovolil. Nečistí duchovia teda vyšli a vošli do svíň. A črieda okolo dvetisíc kusov sa náramne prudko hnala dolu svahom do mora a v mori sa potopila. Pastieri ušli a rozhlásili to v meste a po osadách. A ľudia vyšli pozrieť sa, čo sa stalo. Prišli k Ježišovi a videli toho, ktorého trápil zlý duch, toho, čo bol posadnutý plukom, ako sedí oblečený a je pri zdravom rozume, a schytila ich hrôza. Očití svedkovia im rozpovedali, čo sa stalo s tým, čo bol posadnutý zlým duchom, a so sviňami. A začali ho prosiť, aby odišiel z ich kraja. Keď Ježiš nastupoval na loď, prosil ho ten, ktorého predtým trápil zlý duch, aby smel zostať s ním. On mu to nedovolil, ale mu povedal: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval.“ On odišiel a začal v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali.
Každý vo svojom prostredí, kde žije, môže byť misionárom
Každý z vás už určite počul niečo o misiách. O misionároch, ktorí podnikajú rôzne misijné cesty s cieľom šíriť kresťanstvo. Vydávajú sa na veľmi nebezpečné cesty napr. do Afriky či Ameriky k domorodým kmeňom, ktoré žijú úplne iný život a v snahe priniesť im kultúru lásky, mnohokrát prichádzajú aj o život. Ale na druhej strane, výsledok z obrátenia čo i len jedného hriešnika, je úžasný. Hlavný misijný príkaz zanechal Ježiš apoštolom krátko pred tým, ako vystúpil na nebesia, keď im povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium“ (Mk 16,15). Aj počas svojho účinkovania povzbudzoval ľudí k viere a hovoril im, aby zanechali starú hriešnu cestu a ohlasovali Božie kráľovstvo. Konkrétne aj v dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš uzdravenému mladíkovi, ktorý ho chce nasledovať: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán“ (Mk 5,19). Prečo to Ježiš takto urobil? Prečo ho nezobral ako svojho učeníka, keď s nim chcel ísť? Ak sme pozorne počúvali, predchádzali tomu isté udalosti. Ježiš sa preplavil na druhú stranu mora do gerazského kraja, aby tam hlásal evanjelium. Bola to krajina pohanov. No Ježiš tam ani dlho nepobudol, a jej obyvatelia ho prosia, aby z ich kraja odišiel. Stalo sa to krátko po tom, ako Ježiš vyhnal z istého mladíka zlých duchov a dovolil im, aby sa mohli prevteliť do ošípaných.
Tu sa vynára otázka, že prečo sa títo obyvatelia proti nemu nevzbúrili, ale ho len pokojne prosia, ak prišli o 2000 ošípaných. A prichádza i ďalšia otázka, že prečo sa démoni - ošípané ženú dolu úbočím? Aby sa s nimi utopili? Lenže v tom prípade by si sami boli zmarili splnenie svojho želania - zostať v tomto kraji. Logicky to nesedí, preto musíme predpokladať, že stádo sa začalo rútiť do jazera celkom nečakane a proti vôli démonov. A keďže vieme, že ošípané vedia plávať, možno slová: „a potopili sa v mori“ vzťahovať na démonov, zatiaľ čo ošípané vyplávali späť na breh. Z tohto predpokladu nám vyplýva aj odpoveď na prvú otázku. Teda ošípané sa nepotopili, ale Ježiš sa im pre tieto činy vidí hrozný, preto ho prosia, aby odišiel. Vďačný je jedine uzdravený mladík, ktorý ho chce nasledovať. No Ježiš ho vyzýva, aby radšej išiel ohlasovať `veľké veci` vo svojej krajine. Ježiš nikdy nekoná násilne, prijíma prosbu obyvateľov tejto krajiny a odchádza preč. Ale ohlasovania evanjelia medzi pohanmi sa nevzdáva. Ako vidíme, posiela k nim tohto mladíka. Podobne Ježiš koná aj v súčasnosti. Obrátenie nejde cez násilie, ale cez lásku, vytrvalosť a trpezlivosť. Keď si len spomenieme na križiacke výpravy, ktorých cieľom bolo násilné pokresťančovanie moslimov, vidíme, že to skončilo neúspechom. Ale keď si zoberieme takých misionárov, ktorí pokojne prichádzajú, splývajú s domorodou kultúrou a až tak začnú pomaličky, ale vytrvalo hlásať evanjelium lásky a potvrdzovať to vlastným životom, tak tu už vidíme pozitívne výsledky. A Ježiš k nejakému takémuto misijnému poslaniu vyzýva aj každého jedného z nás. Nie, nežiada, aby sme išli niekde do Afriky ohlasovať evanjelium, ale aby sme išli `ku svojim`.
To znamená, aby sme vo svojom prostredí, kde žijeme, boli takými malými misionármi. Vás, ktorí ste sa tu zišli v tomto chráme, posiela Ježiš podobne ako toho mladíka „medzi svojich“. Posiela vás, aby ste svojim životom, či už slovom, ale najmä príkladom, hlásali evanjelium. Aby ste svedčili o Ježišovi, či ste už doma vo svojich rodinách, v škole, alebo na pracoviskách... Jednoducho povedané, všade tam, kdekoľvek sa nachádzate. Aby aj tí ľudia, ktorí nechodia do kostola z rôznych príčin, spoznali a pocítili, že Ježiš je láska a že táto láska sa prejavuje aj v našich medzi osobných vzťahoch. Lebo slová sa hovoria, ale príklady priťahujú. Aby sa nestalo, ako keď prišiel istý človek pred Boží súd a dobrosrdečne vyznáva: „Pozri, Pane, zachovával som všetky tvoje prikázania, nič zlé som neurobil, nijakú neprávosť, nijaký zločin. Pane, moje ruky sú čisté“. „To je pravda, ale, žiaľ sú i prázdne,“ odpovedal najvyšší sudca. Usilujme sa teda byť takými malými misionármi, každý vo svojom prostredí. Dbajme, aby Kristova láska nevymizla z našich sŕdc, ba naopak, aby sme ju dokázali rozdávať a tak vlastným životným príkladom svedčili o Kristovi, aby nikomu z nás raz nemusel povedať: „tvoje ruky sú prázdne“. Amen.