Meditácia na 04.02.2018

5. nedeľa v Cezročnom období | Mk 1, 29-39

Keď Ježiš vyšiel z kafarnaumskej synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali. Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.

Zaujať kresťanský prístup ku chorým a starým

Hrdo o sebe vyhlasujeme, že sme ľudia slobodní a múdri. Máme svoje pohľady, názory... Zamyslime sa nad starobou a chorobou, hodnotami, ktorým sa nikto z nás nevyhne. „Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará garda má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza“ (K. Čapek). Veriaci konštatuje, že zočivoči večnosti sa stráca rozdiel medzi mladým a starším. Človek pri pohľade na ročné obdobia konštatuje, že jar nemôže zazlievať jeseni, že nekvitne. Iný názor: „Človek zostáva mladým, pokiaľ je ešte schopný učiť sa, získavať nové vlastnosti a znášať odlišné názory ostatných“ (Eschenbachová). Psychológovia radia: Starnúť znamená organizovať si mladosť v priebehu rokov. „Človek stredného veku sa ako mladý zobúdza, aby už doobeda zostarol“ (S. Galambos). Každý časom môžeme konštatovať, že zostarnúť nie je umenie. Umenie je to zniesť.

„So starobou by mal prísť rozum - niekedy však staroba prichádza sama“ (J. Vocásek). Optimisti konštatujú: aby sme získali späť mladosť, stačí zopakovať naše bláznovstvá. Intelektuál zas konštatuje, že často i starnutie sa považuje za zásluhu. Humorista konštatuje, že byť mladým dokáže byť každé teľa. Ale vedieť starnúť, to je kumšt. Som kňaz v rokoch. Priznám sa, že starých a chorých ľudí mám rád. Chodím ku nim učiť sa. Je to zvláštna škola. Učím sa od nich mlčať, žiť samotu, znášať bolesť, ale učím sa k nim aj hovoriť. Priznám sa, že som ešte nenašiel dvoch rovnakých starých a chorých. Evanjelista sv. Marek po opise udalosti uzdravenia Petrovej testiny poznamenáva: „Keď sa zvečerilo, po západe slnka prinášali k Ježišovi všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi... i uzdravil mnohých...“ (Mk 1,32.34). Evanjelium rieši mnohé naše otázky spojené s chorobou, utrpením, starobou, ako napríklad: kde sa berie utrpenie, ktoré si nik nezavinil hriechom? Možno hovoriť aj o utrpení, ktoré nepochádza od človeka? Na svete sa odohrá mnoho prírodných nešťastí, ako sú povodne, zemetrasenie, silné mrazy, sucho a podobne. Tie prinášajú mnoho utrpenia, bolestí a sĺz. Teda, kto za ne nesie zodpovednosť? Pri takýchto myšlienkach si spomenieme na Ježiša. Ježiš uzdravil, Ježiš liečil, Ježiš pomáhal. Ježiš však nikde nevysvetľuje, prečo človek trpí. Ježiš svojím učením pomáha znášať utrpenie, vyrovnať sa s ťažkosťami, ktoré choroba a nešťastie prinášajú. Je to viera v Boha a Ježiša Krista, ako o tom učí Cirkev, čo človeku dáva nádej, istotu a často silu a odvahu. Vo svetle učenia, ktoré Cirkev predkladá, môže človek mnohé pochopiť a následne i prijať. 75-ročná stará mama, tak ju volám, sa mi priznala, že keď mám prísť a priniesť jej Pána Ježiša, že sa nezabudne pripraviť. Už ráno sa pomodlí a primeraný čas venuje aj zovňajšku a patričný čas používa pri tom zrkadlo. Poznamenala, že staroba a choroba sú pre ňu darom, ktorý pochopila v spojení s Ježišom. „Vždy som dbala na to, aby som bola upravená a pripravená telesne i v duši.“ A je to vidieť na nej i dnes. Pozrime sa na zákon pšeničného zrnka, ktoré odumiera, aby dalo život (porov. Jn 12,24). Pripomeňme si veľkonočné tajomstvo, ktoré sa završuje, keď je Kristus na kríži opustený a bezmocný. Nielen v čase choroby a staroby musíme obnovovať svoju vieru, zdroj životnej energie. O takejto budúcnosti sv. Pavol píše: „Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje“ (2 Kor 4,16). To je pohľad veriaceho kresťana. Pripomína, že smerujeme k definitívnemu vzkrieseniu z mŕtvych. To je naša pravá a večná budúcnosť, ktorá dáva zmysel každému životnému obdobiu a starý i chorý človek ju môže vyjadriť slovami sv. Pavla: „Nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4,6-7). Veriaci kresťan znovu a znovu bojuje s vedomím, že nie je sám, že je s ním náš Ježiš. Dôvera, nádej v Boha Otca pomáha starému i chorému človeku neotáčať sa do minulosti, ktorá už patrí Božiemu milosrdenstvu. Snaha ospravedlniť sa za každú cenu je zbytočná, rovnako ako neustále zvaľovanie viny na seba za chyby v minulosti. Lepšie je s pokojnou pokorou priznať, že každý z nás máme vlastnú ohraničenosť, ťažkosti doby a hriechy. Na starobu a chorobu by mal myslieť už mladý človek. Prečo sa tomu neučia? Je to chyba nielen ich, ale aj spoločnosti, v ktorej žijú. Začať s lekciami je treba čo najskôr. Kto chce byť učiteľ prípravy na starobu a chorobu, má spĺňať napríklad kritériá; vie sa usmiať, dokáže mať otvorené srdce pre druhých, nerozpráva len o sebe, zaujíma sa o to, čo iní prežívajú, vie si spraviť zo seba žart, ale vie si utrieť i slzičku, ticho a najlepšie keď je sám, posťažuje sa a porozpráva s Ježišom. Učiteľ sa celý život učí. Kresťan by nemal zabudnúť, že choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré človeka podrobujú skúške. V chorobe skusuje vlastnú bezmocnosť, obmedzenia a svoju konečnosť. Veriaci by nemal opomenúť, že v starobe môže páchať hriechy spojené s beznádejou, zúfalstvom, zatrpknutosťou, stratou zmyslu utrpenia a motivácie žiť. Tak zdravý, mladý, ako aj skôr narodený či chorý by si mal nájsť čas pripomenúť okamih odchodu zo sveta a radosť z nového života s Bohom. O bolesti, chorobe, starobe, umieraní... by sme mali medzi sebou často rozprávať, čo pomôže vyvarovať sa úzkosti, uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca zúfalstva a vzburám proti Bohu.lubomir_stancek_citat4.jpgModlitba a časté prijímanie sviatosti, tak pokánia i Eucharistie, môžu urobiť človeka zrelším, pomôcť mu rozlišovať, čo v jeho živote nie je dôležité a je dôležité, a tak sa zamerať na to podstatné. Mnohí počas choroby a v starobe majú čas opravdivo hľadať Boha a vrátiť sa k Bohu. Skúsenosť dokazuje, že v chorobe a starobe človek dozrieva. Sviatosť pomazania chorých obohacuje tak na tele i duši. Milým slovom, láskavým prístupom, ale aj primerane zdôvodneným postupom pomáhame chorým a starým osvojiť si učenie Cirkvi. Totiž pomazaním chorých a modlitbou kňaza Cirkev odporúča chorého a trpiaceho Pánovi, aby mu uľavil a spasil ho a povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojil s Kristovým utrpením a jeho smrťou. Takto osobne poznávame a zažívame lásku, ktorú Boh preukazuje chorému a starému človeku. Preto ten, kto toto zažil, teší sa a pripravuje na každé stretnutie s Ježišom. Čaká na skoré stretnutie s Ježišom, ktoré sprostredkúva kňaz pri vysluhovaní sviatosti. Kňazov často prekvapuje, ako sa starí a chorí tešia na chvíľu prijatia sviatosti. Muž v rokoch hovorí priateľom, ktorí ho prišli navštíviť a vtedy prišiel aj kňaz. „Sviatosti mi dávajú silu a dar vnútornejšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Po ich prijatí sa cítim užitočnejší, potrebnejší a často myslím v modlitbe a utrpení aj na vás, na ľudí, s ktorými som pracoval, stretával sa, žil. Istým spôsobom cítim sa byť zasvätený, aby som prinášal ovocie pripodobnením sa k Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu.“ Tí čo trpia a prežívajú starobu s Kristom, neprijímajú utrpenie ako následok dedičného hriechu. Pre nich je to nový zmysel života. Mnohí práve pri prežívaní staroby a choroby tak nadobúdajú obohacujúce presvedčenie života, že majú účasť na Ježišovom spasiteľnom diele. Nielen kňaz, ale aj najbližší chorých a starých spoznávajú konverzie, obrátenia a zmeny života, čo aj ich osobne obohacuje a privádza k Bohu. Cirkev má rada chorých a starých. Preto chorí a starí primerane vedia pomáhať. Modlia sa za svojich drahých. Obetujú svoje utrpenie. Je krásne, že v našej rodine sa starí a chorí stávajú požehnaním. Kto už bol pri zomierajúcom človeku, vie, že smrť nie je žart. Choroba a staroba spojené s Ježišom je čas najlepšej prípravy na stretnutie v hodine smrti so svojím Sudcom. Je požehnaním, keď kňazi a príbuzní chorých sa vedia postarať, aby chorí boli vo vhodnom čase sviatosťami posilnení. Keď sme stáli pri zomierajúcej mladej matke, povedala nám smútiacim ticho, ale presvedčivo: „Som šťastná, že zomieram ako veriaca v Cirkvi, ktorá mi dáva nádej na večný život, kde vás všetkých budem čakať.“ Spomínam si na slová brata kňaza, ktorý pri koncoročnej pobožnosti povedal veriacim: „Rád vysluhujem sviatosti. Rád slávim Najsvätejšiu obetu. Rád kážem. Mám však najväčšiu radosť, keď odprevádzam na večnosť pripravených, praktizujúcich kresťanov katolíkov. Ja verím, že môj Vykupiteľ žije!“

NEZABUDNITE SI VYPOČUŤ audio: RADOVAŤ SA S BOHOM
a-colorb.gif

Ak nám skutočne záleží na spáse duše, na večnosti, o ktorej sv. Pavol píše Korinťanom: „Oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9), je správne, že ku starobe a chorobe zaujímame postoj kresťanov katolíkov. So starobou a chorobou sa spája eutanázia. Prvá spoločnosť uznávajúca eutanáziu vznikla roku 1938 v Spojených štátoch amerických. Podobné spolky vznikali aj v Európe. Počas existencie nacistického Nemecka sa pod heslom „Zničiť menej hodnotný život” zabil veľký počet ľudí. A teraz, na začiatku tretieho tisícročia, po rokoch vojnových hrôz, v časoch „rozvinutej demokracie” je smrť opäť na scéne. Eutanázia znamená „Zabite ma!” alebo „Urobím to v rukavičkách.” To prvé vyriekne pacient, to druhé lekár. Hippokratova prísaha, ktorú i dnes skladajú absolventi medicíny, obsahuje okrem iného: „Nezabi trpiaceho, aj keby o to žiadal.” Moderný svet však hodnoty overené tisícročiami ničí. Žiaľ, sú lekári, ktorí túto prísahu porušujú. Vedome ukončujú život svojich pacientov. Jeden britský lekár sa priznal, že počas svojej tridsaťročnej praxe pomohol zomrieť približne trom stovkám pacientov. Američan Jacques Kevorkian dostal meno „doktor smrť”, lebo aj on praktizuje eutanáziu, a dokonca nemal problém urobiť to priamo pred televíznou kamerou. Eutanázia je smrť a zákon. V Holandsku prijali zákon, ktorý lekárom povoľuje týmto spôsobom usmrtiť nevyliečiteľne chorého človeka trpiaceho veľkými bolesťami, keď je už v poslednom štádiu choroby a opakovane si žiada eutanáziu. Súhlas overí dvojitá lekárska kontrola. Najnižšia veková hranica „žiadateľa” je len šestnásť rokov! V roku 1999 dopomohli holandskí lekári k smrti 2 216 pacientom, a to sociálnou eutanáziou, čiže ukončením liečby, ktorá pacienta udržiavala pri živote umelo, alebo asistovanou samovraždou, čo znamená, že lekár poskytol pacientovi smrtiace lieky. A toto sa nezhoduje s učením Krista. Cirkev nemôže súhlasiť s eutanáziou. Kresťanská viera dáva odvahu žiť. Ešte minulý rok novinári navštívili 105-ročnú starenku. Opýtali sa jej: „Starká, narodili ste sa v devätnástom storočí, teraz ste v dvadsiatom, a ak Pán Boh dá, budete žiť aj v dvadsiatom prvom. Byť v troch storočiach... Ako to prežívate?” Čiperná starká sa usmiala a povedala: „Viete, ja si to ani nevšímam. Žijem a som šťastná!” Starý človek má nárok na určitú úroveň životnej istoty, ale najviac potrebuje byť s ľuďmi. To mu nenahradí ani televízia, ani iná technika. Starí ľudia by sa mali aktívne zapájať do pastoračnej činnosti, ktorá sa ich týka. Do dôchodku sa odchádza vo veku, kedy je možné ešte urobiť mnoho dobrého. Spoločenstvo a Cirkev sa nemajú báť využívať schopností čulých penzistov. Kto sa snažil duchovne žiť, cíti v sebe potrebu a túžbu byť užitočný, i keď iným spôsobom ako predtým. Starý človek často netúži po predlžovaní biologického života za každú cenu. Uspokojí sa s väčšou voľnosťou, pokojom a kresťanskou empatiou. Zvykne sa konštatovať, že keď má človek desať rokov, dáva sa na dobrodružné výpravy. Keď má dvadsať, svet je preňho „gombičkou”. Keď má tridsať, poškuľuje po vesmíre... Potom sa to láme: v šesťdesiatich rokoch mu stačí jeho krajina, neskôr mesto, v ktorom žije. Po sedemdesiatke je mu najlepšie v byte. A nakoniec v posteli. V starobe človekovi krok oťažie a svet začína vidieť trocha inak. Ale opäť sa dáva na výpravy - prstom po mape. Je to tragédia? Vôbec nie! Boh nám o našej poslednej ceste všetko zjavil. Starkí sú ako deti, ktoré opäť idú - do nového, večného života. „Starec je ten, čo má o desať rokov viac ako ty“ (O.Henry). Poučenie od staršieho: „Nie je nijaké umenie byť mladý, keď máte dvadsaťštyri rokov“ (Chaplin). „Štyridsiatka je staroba mladosti a päťdesiatka mladosť staroby“ (Paul Metz). „Ženatí muži nežijú dlhšie ako slobodní, to sa im iba zdá“ (Janet Franklin). „Kto vraví pravdu, neumrie na chorobu“ (Džingischán). „Nikto nie je na tomto svete zbytočný, kto uľahčuje bremeno iným“ (Ch. Dikens). A veta na záver. Modlime sa za seba, aby sme vedeli využiť čas choroby a staroby a aby sme starým a chorým pomáhali v ich starobe a chorobe. Amen

YT | GTV