Meditácia na 12.03.2018

Pondelok po 4. pôstnej nedeli | Jn 4, 43-54

Ježiš odišiel zo Samárie do Galiley. Lebo sám Ježiš sa osvedčil, že vo svojej vlasti prorok nemá úctu. Keď prišiel do Galiley, Galilejčania ho uvítali, lebo videli všetko, čo urobil cez sviatky v Jeruzaleme. Aj oni tam boli na sviatky. Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ Kráľovský úradník mu hovoril: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili že jeho dieťa žije. Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.“ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom. Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley.


Rast viery

Vieme, že život nie je možný bez pohybu, bez zmeny. Môžeme to pozorovať všade v našom okolí. Dieťa rastie. Po detskom období a období dospievania príde zrelý vek dospelosti a nakoniec staroba. Je to teda viditeľná zmena. Telo rastie, mení sa, až sme sami svedkami toho, že to, čo bolo malé a krehké, stane sa starým a stráca na sile. Aj v oblasti duchovnej, v oblasti viery vidíme pohyb a zmeny. Naša viera má tiež určité stupne. Viera malého dieťaťa je slepá, zakladá sa na autorite rodičov, prípadne kňaza. Viera v období dospievania musí prejsť krízou. Človek začína používať svoj rozum a riadiť sa svojou osobnou vôľou. Tu sa začínajú prvé známky prístupu k viere na celý život. Je to veľmi vážne a kritické obdobie, ktoré si vyžaduje opatrný, ale cieľavedomý prístup k mladému človekovi, aby pri hľadaní a vysvetľovaní problémov a názorov sa správne zamyslel nad hodnotou, zmyslom života a jeho cieľom. Mladý kresťan musí si pomaly uvedomovať svoju zodpovednosť a preberať za svoj život následky. Cirkev vo svojom pedagogickom prístupe vo výchove kladie dôraz, že viera sa nesmie vnucovať. Rodičia majú využiť postoj autority, musia však vo výchove k viere ísť svojím príkladom, bez fanatizmu a bigotizmu, viac modlitbou ako nariadeniami.

Nikdy sa nesmie sľubovať deťom odmena za plnenie náboženských nariadení. Viac sa má medzi mladými a vychovávateľmi viesť dialóg, ktorý musí byť opatrný, otvorený na otázky, ktoré mladého človeka zaujímajú, vedieť poradiť pri ťažkostiach, nie však nariadiť alebo rozkázať. Všeobecne sa hovorí, že mal by vládnuť duch dialógu. Rast viery má mať dobré zázemie v rodine, ale i vo farnosti. Taktiež si musia i mladí uvedomiť, že rast viery je vec oveľa vážnejšia, a preto i ťažšia, ako sedieť so sluchátkami na ušiach, prípadne prežiť noc na tanečnom parkete. Zábava a povinnosť, ale i viera a život musia ísť ruka v ruke. Roky prinášajú nové a nové povinnosti, zodpovednosť, a preto mladý človek by mal počuť nielen jednu stránku, ale všímať si a poznať aj tú druhú. Nemal by sa uspokojiť len s vypočutými frázami, mal by si niečo seriózne i prečítať a k tomu patrí nielen katechizmus, ale i Sväté písmo s poznámkami. Mladosť veľmi rýchlo prejde. Často si ju sami mladí skrátia svojimi chybami, omylmi, ale i hriechom. Napríklad trestná činnosť, vstup do manželstva v nezrelom veku po neuváženom prístupe k láske, keď čakajú ešte deti – dieťa. Viera v čase zrelého veku zohráva tiež vážnu úlohu. Človek sa môže dať rýchlo zviesť a pomýliť. Pohodlie, kariéra, sláva. A na druhej strane slová Pána Ježiša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba..." (Lk 9, 23) sú potrebné a treba si ich všimnúť a zamyslieť sa nad nimi. Škoda, že na túto oblasť sa nie každý človek chce dôkladne pozrieť. Vidí v tom len obmedzovanie svojej slobody, prípadne čosi zastaralé, čo sa u nás pod vplyvom nesprávne šíreného pohľadu na život šíri. Je však potešiteľné, že čím ďalej tým viac ľudí sa venuje duchovným problém viery. Viera v období staroby: Rast viery nesmie zastať ani v rokoch, keď hlavu začínajú zdobiť šediny, prípadne, keď človek začína cítiť počet pribúdajúcich krížikov. Aj staroba spojená s chorobou, opúšťaním síl telesných a duševných, musí si udržať svoj trend a smer. K tomu nás pobáda i toto evanjelium. Viera sa totiž môže uskutočňovať rôznymi spôsobmi a môže mať rôzny obsah.

Evanjelium nám dnes ukazuje tri stupne viery. Prvý je založený na viere v zázraky. To je viera tých, ktorí kladú Bohu podmienky, preto ich Ježiš kritizuje: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte" (Jn 4, 48). Druhý stupeň je viera v slovo Božie, ktoré Pán Ježiš učí. Takúto vieru má kráľovský úradník z evanjelia, o ktorom evanjelista hovorí: „On uveril Ježišovmu slovu a šiel" (Jn 4, 50). Tretím stupňom je viera v Ježiša. K tomuto stupňu prišiel úradník, keď sa vracal domov a na ceste mu oznámili, že mu syn žije. Tu vidíme, že neostal len pri slovách Pána Ježiša, ale spoznal, že Ježiš je sám Boh. Evanjelista zaznamenal následok tohto rozhodnutia: „A uveril on i celý jeho dom" (Jn 4, 53). Viera úradníka prešla troma stupňami vývoja: od viery postavenej na zázraku uzdravenia chorého dieťaťa – cez vieru v mocné Ježišove slová – až k viere v osobu Ježiša, v ktorej sa stretávame s Bohom. V živote si často ani neuvedomujeme tieto tri stupne. Je však potrebné, aby sme rástli vo svojej viere, aby sme sa z času na čas zastavili a zamysleli sa nad svojím vzťahom k viere, k učeniu Ježiša Krista a k jeho osobe, a kriticky nielen zhodnotili, ale i upresnili v tejto línii svoj život. Amen.

YT | GTV | KRÍŽOVÁ ✞ CESTA