Meditácia na 12.09.2018
Streda 23. týždňa v Cezročnom období | Lk 1, 39-47
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“
Mária a modlitba
Kto by to dokázal spočítať, koľkokrát v dejinách ľudstva sa v modlitbe vyslovilo slovo Mária. My, veriaci kresťania, sa Panne Márii neklaniame, ale ctíme si ju ako mocnú orodovníčku a sprostredkovateľku milostí a darov, ktoré nám môže vyprosiť od svojho Syna, Ježiša Krista. Dnes na sviatok Panny Márie si zvlášť uvedomujeme, čo nám chce Pán Ježiš povedať, keď zobral svoju matku s telom do stavu večnej blaženosti. Duch Svätý aj k nám prehovoril ústami Alžbety, ktorá pri stretnutí s Máriou zvolala: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán " (Lk 1,45). Márii dáva Alžbeta zaujímavé oslovenie "blahoslavená". Toto slovo voľne vysvetlené znamená asi ako "šťastná" v tom najväčšom a najcennejšom slova zmysle. Aj anjel pri zvestovaní, že bude Matkou Vykupiteľa, ju osloví: „Zdravas, milosti plná" (Lk 1,28). Tieto oslovenia Márii oprávnene patria, pretože si ich zaslúžila svojím životom, nielen pred prijatím posolstva od anjela, ale aj ďalším životom, ako o tom píšu evanjelisti. Od zvestovania až po nanebovstúpenie Pána Ježiša Mária žije len pre Boha. Pri všetkých vážnych udalostiach okolo jej Syna čítame: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich " (Lk 2,19). Jej život veľmi pekne vyjadrila ktorási žena zo zástupu, keď oslovila Ježiša: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval" (Lk 11,27). Mária žije v tichu nazaretského domčeka. Sleduje svojho Syna nielen pred jeho verejným vystúpením, ale tiež aj vtedy, keď zhromažďujú sa okolo neho zástupy. Jedine ona vie, že jej Syn je Boží Syn. A keď na kríži zomiera a zveruje jej svojho miláčika apoštola Jána, Mária prijíma novú úlohu a stáva sa Matkou Cirkvi a celého sveta. Po nanebovstúpení všetci v jej blízkosti cítia jej Syna. Zostáva s nimi a jej ďalší život vystihujú slová: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi" (Sk 1,14). Tak môžme porozumieť slovám Pána Ježiša: „Žena, hľa, tvoj syn!" A slovám: „Hľa, tvoja matka!" (Jn 19,27), že sa začína nové obdobie vo vzťahu nás bratov a sestier Pána Ježiša aj k Panne Márii.
Tak od najstarších čias Cirkvi sme svedkami toho, že Panne Márii nielenže patrí najčestnejšie miesto po boku Pána Ježiša v Cirkvi, ale tiež chápeme, že keď budeme ju nasledovať v láske ku Kristovi, jej Synovi, že aj nás čaká odmena, ktorú pripravil Ježiš pre tých, ktorí vytrvajú verne až do konca. Už apoštoli sa mohli presvedčiť, že Ježiš svojej matke nič neodoprel, o čo ho prosila. Spomeňme si na jeho prvý zázrak na svadbe v Káne Galilejskej. Od prvých chvíľ po Ježišovom zmŕtvychvstaní vidíme apoštolov a uprostred nich Ježišovu matku. Pri Márii mladá Cirkev nachádzala útechu a silu. Od najstarších čias z povďačnosti sa sobota v Cirkvi stala dňom Panny Márie. Keď apoštoli čakali zoslanie Ducha Svätého, Mária bola s nimi. Apoštoli v kázniach nezabúdali vštepovať prvým kresťanom úctu k Panne Márii, a tak sa stala Mária neodmysliteľnou súčasťou Cirkvi. Cirkev od začiatku dokázala ubrániť nielen božstvo Krista, ale aj dôstojnosť Božieho materstva Preblahoslavenej Panny Márie proti bludárom.
Od snemu v Efeze v roku 431 sa právom Panne Márii vzdáva nadúcta pre jej zvláštny vzťah k Bohu. Je totiž matkou Boha. Je to špecificky iná, vyššia úcta ako tá, ktorú vzdávame anjelom a iným svätým ako Božím priateľom. Cirkev vždy prísne rozlišovala medzi úctou, ktorá patrí Bohu pre jeho nekonečnú velebnosť a medzi hyperdúliou, čo je grécke slovo a vyjadruje nadúctu, ktorá prislúcha Panne Márii, ktorá je iba ľudskou osobou, a teda Mária nie je Bohom. O úcte k Panne Márii sa vyjadril aj Druhý všeobecný vatikánsky snem v konštitúcii o Cirkvi: Veriaci majú pamätať, že opravdivá zbožnosť nepozostáva ani v neplodnom a prechodnom cite, ani v nejakej ľahkovernosti, ale musí vychádzať z pravej viery, ktorá nás vedie k uznaniu vznešenosti Matky Božej a pobáda nás k detinskej láske voči našej Matke a k nasledovaniu jej čnosti. (Hlava 8, číslo 67). A tak aj dnes Cirkev nás učí a vedie k úcte Matky Božej tak, ako tomu bolo od prvých čias Cirkvi. Veď mnohé pobožnosti sú staré už storočia. K jej úcte sa ustanovujú novšie a novšie sviatky, ktoré jej dôstojnosť a jej výsady vždy viac osvetľujú. V našom posväcovaní nám pomáhajú získať vždy a hojnejšie ovocie milostí. Naša úcta a oddanosť k Panne Márii neuberá na našom vzťahu k jej Synovi Ježišovi Kristovi, práve naopak. Kto sa začíta do diel sv. Bernarda, Františka a Tomáša Akvinského pochopí, kto si uctí Syna, nemôže byť ľahostajný k jeho Matke.
V posledných storočiach sme svedkami, že niektorí veriaci, najmä veriaci protestanti, vidia v Panne Márii len matku Krista podľa tela, čiže ženu ako inú ženu, ktorá dala Kristovi len telo. My, veriaci katolíci, nepozeráme len na Máriino materstvo fyzické, ale jej materstvo chápeme mysticky, čo veľmi pekne vyjadril Ludvík Maria Grignion z Montfortu, ktorého Cirkev pokladá za vynikajúceho učiteľa i v učení o Panne Márii. Píše: - Keďže Panna Mária porodila hlavu vyvolených - Ježiša Krista, preto jej úlohou je porodiť aj ostatné údy, ozajstných kresťanov. Lebo matka nerodí len hlavu bez údov, ani údy bez hlavy. Preto ktokoľvek chce byť údom Ježiša Krista, ktorý je plný milosti a pravdy, ten musí sa utvárať v Panne Márii milosťou Ježiša Krista, ktorej plnosť prebýva v Panne Márii tým cieľom, aby sa z nej dostávalo údom Ježiša Krista, opravdivým deťom Panny Márie. - A zas: - Panna Mária dostala od Boha osobitnú moc nad dušami, aby ich živila a Bohu vychovala. - Tak medzi nami niet katolíka, ktorý by pochyboval o milostiach, ktoré dostávame na príhovor Panny Márie, keď sa jej zveril so svojimi ťažkosťami a uveril jej slovám: „Nebolo ešte počuť, žeby bol voľakto opustený, kto sa pod ochranu moju utiekal a o pomoc ma prosil, alebo o prímluvu žiadal." Tak je pre nás Panna Mária akýmsi kanálom milostí a tiež aj vlastníčkou, o ktorej v istom zmysle tiež môžeme povedať ako o jej Synovi, večnom žriedle všetkých milostí: „Z jeho plnosti my sme všetci dostali" (Jn 1,1-6). Sme presvedčení, že Panna Mária obsiahla od Boha všetky milosti a výsady, ktoré stvorenie len môže obsiahnuť a prijať. Chápeme to tak, že týmto milostiam zodpovedá jej svätosť, ktorá prevyšuje každý náš pochop a dokonalosť, ktorú stvorenie len môže dosiahnuť a ktorá je po Bohu najvyššia. Preto zo všetkých svätých má Panna Mária najväčšiu úctu.
Tak rozumieme, prečo Boh nedovolil, aby jej smrteľné telo nepodľahlo porušeniu v hrobe. Bola počatá bez dedičného hriechu, a preto nemala ani zomrieť. Chcela však byť podobná svojmu Synovi i v smrti, a preto zomrela aj ona. Jej smrť však nepochádzala z vyčerpanosti, ale z veľkej túžby dostať sa za svojím Synom do neba. To je pre nás tiež memento, aby sme ju v tejto túžbe nasledovali. Na nej totiž Ježiš ukázal, čo chcel urobiť s každým z nás, že chce byť po našej smrti s každým z nás vo večnosti, v stave, keď ho budeme môcť vidieť z tváre do tváre. K Panne Márii môžeme prirovnať jednu udalosť z dejín Alexandrie. Toto mesto kládlo veľký odpor cisárovi Augustoví. Keď ho cisár nakoniec dobyl, prišli vojaci a pýtali sa cisára, či si želá mesto zničiť a premeniť na hromadu popola. Vtedy cisár odpovedal: - Nie, ničoho sa nesmiete dotknúť, pretože toto mesto je dielo Alexandra. - Augustus myslel na slávneho kráľa Alexandra.
Tak i telo Bohorodičky Parme Márie malo byť uchránené od skazy v hrobe, pretože bolo najkrajším dielom Boha. Uvedomujeme si zvlášť na sviatok Panny Márie, že máme v nebi oči Matky, ktoré na nás pozerajú; ruky, ktoré nám chcú a pomáhajú; materinské srdce, ktoré bije pre nás. A po tejto nebeskej Matke by sme mali túžiť. A preto je namieste, keď dnes naše ústa šepkajú slová oslávenkyne: - Mária, Matka naša, vezmi si nás k sebe! Prosme ju, pretože ona si praje to isté čo jej Syn a ten povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria" (Mt 7,7-8). Pán Ježiš nás naučil modliť sa. Matka Božia sa často modlila. Jej život bol presiaknutý modlitbou, najmä rozjímavou, keď uvažovala o všetkom, čo sa dialo okolo jej Syna. To je aj pre nás výzva, aby naše modlitby a myšlienky boli často pri nej a jej Synovi. Tým jej spôsobíme radosť a zároveň získame pre seba to najpotrebnejšie uistenie a povzbudenie, nádej do nového života, čo je stav blaženosti. Majme chuť a čas stretnúť sa s Pannou Máriou v modlitbe. V rozhovore s ňou pocítime už tu na zemi kúsok neba, keď budeme môcť poznať stav radosti, šťastia a vnútornej slobody. Amen.
YT | GTV | PANNA MÁRIA