Meditácia na 08.10.2018
Pondelok 27. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 25-37
Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“
Naša príbuznosť s Ježišom
Ako odpoveď na otázku: Kto je môj blížny? – Pán Ježiš nám kladie pred oči príklad Samaritána. Samaritán pre Žida bol nepriateľom – a zasa Žid bol nepriateľom pre Samaritána. Môžeme nakoniec zmierniť ten pojem nepriateľa a povedať: boli pre seba ľuďmi rozhodne cudzími. Cudzí človek nás málo zaujíma; nie sme ochotní preukazovať mu nejaké zvláštne služby, či dokonca zdvorilosti; cudzí je cudzí. Nehovorme v tomto okruhu o nepriateľoch. Možno aj máme nepriateľov – ale sami nechceme byť nepriateľom pre kohokoľvek. Ale nebolo by treba zrevidovať aj pojem cudzí? Či ľudia, ktorí hynú v Rwande, za ktorých sme sa modlili v kostoloch, či ľudia, ktorí bojujú v Čečensku, ktorých sme podporovali darmi – boli to pre nás cudzí ľudia? Ak aj predtým boli nám cudzí – tak od akejsi chvíle sa nám stali blízkymi. A teda vezmime vec takto: to, že niekto je iný – neznamená, že musí byť cudzí. Iný človek nemusí znamenať, že je cudzí. Iný človek, inej viery, inej národnosti, iného jazyka – je jednoducho iný; ale z toho, že je iný, nevyplýva, že musí byť nám cudzí. Ten človek prežíva svoje ľudské problémy tak isto, ako aj my; smúti a raduje sa, teší sa a trpí, dúfa a pochybuje – tak isto, ako aj my. A teda nie je nám cudzí; hoci iný je jeho výzor, zamestnanie, postavenie a stav majetku, chute a záľuby – nemusí byť nám cudzí. Keď pozeráme na ten obraz Samaritána, prichádzame ešte na jednu pravdu: že človek, čím je bližší druhému – tým viac je sebou. Len skrze druhého, skrze zotrvávanie s druhým, prichádza človek k samému sebe (J. Ratzinger).
Ako hovorí Pán Ježiš, človek, keď slúži iným – nachádza v nich blížnych; sám si tiež uvedomuje svoju príbuznosť s nimi, nachádza svoje človečenstvo – čiže nachádza seba. Pred nami na oltári je Samaritán ľudstva, ktorý sa ponáhľa ľudstvu pomáhať – stal sa nám blížnym, človekom, jedným z nás.