Meditácia na 31.01.2019
Štvrtok 3. týždňa v Cezročnom období | Mk 4, 21-25
Ježiš povedal zástupu: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik? Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“
Mať odvaha rozvážne prehovoriť
Ak je svetlom Božie slovo, tak k podstate slova patrí vyžarovanie. Tu sa však dostávajú k slovu dva odlišné, falošné postoje. Prvý by bolo možno definovať ako infantilizmus, čiže detskú neobratnosť či nesmelosť: ja neviem, ja sa bojím, ja neviem ako. Osoby s takýmto správaním sa schovávajú do tesnej, v podstate výhodnej, škrupiny zdanlivej skromnosti, ako pod tú príslovečnú „mericu“. Neozvú sa, keď vidia zlo, „lebo nikto sa ma na to nepýta“; nepohnú ani palcom, keď je príležitosť urobiť niečo dobré, „lebo nikto mi to nekázal, ani ma o to neprosil“. Avšak ktosi správne povedal, že tam, kde mlčí človek, musí sa dostať k slovu nejaká beštia v nás či kdesi vedľa nás. Človek teda musí odvážne prehovoriť v každej situácii, kde treba čosi povedať, a rozhodne konať, kde niečo treba urobiť.
Tam, kde ide o Božiu vec, sám Boh usmerňuje a posilňuje naše slová a skutky. Na dne kresťanského temperamentu sa nachádza svätá smelosť (P. Charles). A druhý nesprávny postoj - to je malodušné znechutenie. Vyjadruje sa vo výpovediach typu: a čo to pomôže? A oplatí sa to? Škoda námahy, škoda nervov, škoda každého slova atď. Takéto trpné správanie by bolo možno označiť aj ako „dôchodcovské“ (hoci ho pozorujeme nielen v dôchodcovskom veku). Bolo by to znova márnenie Božieho slova a Božej milosti. Čokoľvek dobrého povieme alebo urobíme - tak nie my hovoríme alebo konáme, ale Boh skrze nás. A Boh nič nehovorí a ani nekoná zbytočne. Pretože cieľom Božieho účinkovania sú nie natoľko výrazne skutky a úžitok - ako skôr dávanie ľuďom šance. Hoci by sa naše slovo len dotklo niečieho svedomia, prinútilo kohosi premýšľať - už splnilo svoju úlohu. Treba teda stále hovoriť a robiť, čo treba, s vierou v konečné víťazstvo pravdy a dobra. Vtedy môžeme rátať so stálym prílevom nových síl zhora, pretože ako sme čítali: Kto má, tomu sa pridá. Amen.
