Meditácia na 19.09.2019
Štvrtok 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7, 36-50
Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
Vďačnosť
Aký mám vzťah k vďačnosti? Komu a prečo máme byť vďačný? Ježiš hovorí: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji.“ (Lk 7,50) Ježiš vo farizejovom dome chváli počínanie ženy, ktorá bola kedysi známou hriešnicou. Keď jej Ježiš odpustil, prejavuje mu svoju vďačnosť. O jej vďačnosti farizejovi hovorí: „Jej hriechy, jej mnohé hriechy sú odpustené, lebo veľmi miluje.“ Ježiš slzám ženy, ktorými zmáčala jeho nohy, dáva zvláštnu váhu. Sv. Augustín píše: „Stačí raz zhrešiť, aby sme plakali naveky.“ Kto uverí v Ježiša, ktorý je láska, túži po vďačnosti. Za odpustené hriechy patrí sa byť Bohu vďačný. Vďačnosť voči Bohu, ale i blížnym prehlbuje našu vieru a chráni nás pred novými pádmi. Vďačnosť, ktorá vychádza z čistého srdca, vedome a dobrovoľne prejavená znásobuje pokoj v srdci človeka a cez neho i v ľuďoch. Kto sa cíti byť veľkým dlžníkom, ako bývala verejná hriešnica, nemá strach a nehanbí sa prejaviť svoju vďačnosť, ani v dome farizeja, čiže i v neprajnom prostredí. Naša vďačnosť Bohu nič nepridá, ale robí nás vernými Bohu, upevňuje nás v konaní dobrá, rozvíja v nás mnohé a nové čnosti. Vďačnosť k blížnym upevňuje vzťahy, robí ich cennejšími, prináša radosť, obohacuje, robí si zásluhy u Boha.
Návrh na osvojenie si: Vďačnosť prejavím primeraným spôsobom Bohu a blížnym.