Meditácia na 11.02.2020

Utorok 5. týždňa v Cezročnom období | Mk 7, 1-13

K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje. Lebo Mojžiš povedal: ‚Cti svojho otca i svoju matku‘ a: ‚Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.‘ Vy však hovoríte: ‚Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,‘ už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku. A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte.“


Ako si ctíme Boha?

V dnešnom evanjeliu je opísaný rozhovor medzi Kristom a farizejmi, v ktorom na jednej strane farizeji vyčítali Kristovi, že jeho učeníci nedodržiavajú obyčaje otcov a na druhej strane zase Kristus vyčítal farizejom to, že oni dodržiavajú iba obyčaje otcov, pričom Božie prikázania opúšťajú. Tým ale Kristus nechcel povedať, že zachovávanie obyčajov otcov je zlé a nepotrebné, ale, že ľudské zvyky a tradície nespočetne prevyšuje Boží príkaz. Ten je dôležitejší, pretože on je hlavný, v ňom je vyjadrená Božia vôľa, ktorú má človek plniť. Jeho zachovávanie je Bohu milé a človeku osožné. Ale keď ho človek neplní a drží sa iba toho, čo jemu pasuje, pričom hovorí `Bože milujem ťa`, ba dokonca ešte aj kritizuje iných ako zle robia, niet potom divu, že Ježiš použil voči farizejom také slová proroka Izaiáša aké použil. Čo myslíte, priatelia, keby sme sa tak teraz osobne mali stretnúť s Ježišom, čo by nám asi tak povedal? Pochválil by nás, alebo by spomenul nanovo slová proroka Izaiáša? Zamyslime sa moji drahí, sami nad sebou, akí v skutočnosti sme, ako sa správame voči Bohu a voči iným. Aký vzťah máme k Božím príkazom, zákonom k jeho vôli.

Plníme ju? Plníme Božiu vôľu tak, ako máme? A ako si ctíme Boha? Sme voči nemu úprimní, alebo sme voči nemu falošní a navonok konáme inak ako vo svojom vnútri? Ak plníme jeho vôľu, alebo sa o to neustále snažíme, ďakujme mu za jeho milosť a pomocnú ruku, ale ak neplníme jeho vôľu a naša snaha o to je mizerná, prosme ho o odpustenie a o to, aby nám pomohol zmeniť sa. Ako kňaz vás môžem ubezpečiť o tom, že nik, žiadna ľudská osoba, si vás nectí ani si vás nikdy nebude ctiť a vážiť tak, ako si Boh ctí a váži každého z nás.

Ako je to možné? Pretože Boh je náš Otec. Je ten, od ktorého máme život. On nás stvoril, dal nám dušu, rozum a slobodu rozhodnutia. Iba na nás necháva rozhodnutie, buď ho prijať ako Otca a plniť jeho vôľu, alebo ho neprijať ako Otca a odísť od neho. On je ten, ktorý nám dáva lásku, ktorý nás nadovšetko miluje, odpúšťa nám naše prečiny, zmilúva sa nad nami, pomáha nám, denno-denne sa o nás stará, nech sme akýkoľvek a jediné po čom túži je, aby sme boli šťastní a naveky s ním žili ako s milujúcim Otcom. Preto, opätujme túto jeho lásku k nám a to ako si nás váži a ctí. Dokážme nášmu nebeskému Otcovi, že sme jeho verné a milujúce deti, ktoré si ho plnením jeho vôle nadovšetko vážia a ctia. Dokážme, že nie sme iba tými, ktorí si ho ctia iba perami ale i srdcom. A tak prosme si, aby sme vždy plnili Božiu vôľu a ctili si Boha nielen navonok svojimi perami, ale aj vnútorne a to celým svojim srdcom. Amen.