Meditácia na 24.02.2020
Pondelok 7. týždňa v Cezročnom období | Mk 9, 14-29
Keď Ježiš a traja učeníci zostúpili z vrchu a prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú. A všetok ľud, len čo ho zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On sa ich opýtal: „O čom sa s nimi hádate?“ Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli. On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“ I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš mu povedal: „ ,Ak môžeš?!‘. Všetko je možné tomu, kto verí.“ A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“
Majme dôveru v Pána Ježiša a vo všetkom sa na neho spoliehajme. Veď o tom sme sa mohli i my už neraz v živote presvedčiť. Koľko ľudí neverí, nespomenie si na Boha; tupia ho, vysmievajú sa z neho a keď príde ťažkosť, čo počujeme? Bože, Bože, pomôž...! Nesmieme poznať Krista len vo chvíľach ťažkostí, choroby, ale v rámci svojich možností a schopností spolupracujme s ním stále. Za povšimnutie a obohatenie našej viery nám môžu poslúžiť aj slová Pána Ježiša, ktorými dáva vysvetlenie apoštolom, prečo oni nemohli pomôcť tomuto človeku. Zdôraznil im, že jedine modlitba je silná zbraň.
Ako často na ňu zabúdame! Podceňujeme rozhovor našej duše s Bohom, odkladáme ho od rána do večera a potom nás premôže únava. Prejdú dni, týždne a nemáme čas. Krista, ktorý nás chce posilniť a obohatiť naše rodiny, nechávame stáť a čakať ako sluhu. On však nemusí prísť na naše zavolanie, keď sme na neho nemali inokedy čas. On je predsa Pán a nie aby sme si z neho robili automat - veď ak ho budem potrebovať, potom sa budem modliť. Teraz si musím užiť, teraz mám iné starosti ako spínať ruky či utierať kostolný prach.
A predsa v našom živote sa to dá tak zladiť, že budeme spokojní tak po spoločenskej, ako i po duševnej stránke. Len si nájsť čas, prejaviť dobrú vôľu a človek získa viac, ako si len vie predstaviť. Aké je to úžasné, keď si ráno človek zopne ruky a prvé myšlienky venuje Bohu, ktorému zveruje svoje úspechy i ťažkosti. Aké je to krásne, keď otec zveruje svoje deti i manželku, keď deti prosia za svojich rodičov. Kto skutočne dal na prvé miesto vo svojom živote Boha, o tom platia slová, ktoré povedal Ježiš otcovi chlapca: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí" (Mk 9,23). Otec chlapca vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!" (Mk 9,24).
Povzbuďme sa slovami sv. Augustína: "Keď to dokázal ten, onen, prečo nie ty?", aj keď musíme prípadne začínať vždy znova a znova, od začiatku a zasa... Na začiatku sa ľudia a apoštoli dohadovali okolo chorého chlapca, nevedeli mu pomôcť. Často i v našom okolí je veľa zbytočných, ale i hriešnych slov. Keby sme aspoň časť z nich premenili na modlitbu, aké by to bolo osožné! Ježiš uzdravil chlapca a povedal, na akom podklade. To by malo i nám postačiť a s novým povzbudením vykročiť do nášho ďalšieho života. Preto treba len začať. Amen.