Meditácia na 19.03.2020
Svätého Jozefa, ženícha Panny Márie | Lk 2, 41-51a
Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.
Svätý Jozef - vzor dôvery
Zasnúbenie u Židov bolo už pravým manželstvom, ale snúbenci začali spolu bývať až po roku, keď si muž slávnostne doviedol ženu do domu. A tu nám Jozef preukazuje dôveru v Boha, svoju dôveru Bohu. Pretože aj keď možno spočiatku so strachom, ale predsa zmenil svoje rozhodnutie prepustiť Máriu a prijíma ju za svoju manželku. I napriek všetkým zákonom, ktoré v židovstve nariaďovali ženu, ktorá bola zasnúbená a počas tohto zasnúbenia otehotnela, ukameňovať, bol to totiž prejav nevery. Jozef sa teda nachádza v nezávidenia hodnej situácii. Je si vedomý, že on nie je otcom dieťaťa, ktoré čaká jeho snúbenica. No prepustiť ju verejne by znamenalo vystaviť ju potupe i trestu zároveň. Preto sa pohráva aj s myšlienkou prepustiť ju nie úradne, ale potajomky, aby si mohla vziať muža, ktorý je otcom dieťaťa. A aby tak uchránil seba aj ju. Bol presvedčený o jej nevine, ale nevedel pochopiť toto tajomstvo. Jozefova spravodlivosť, ktorou bol známy, ešte viac komplikovala jeho úvahy.
Do tohto jeho trápenia a premýšľania zasahuje Boh, posiela anjela, ktorý Jozefa uisťuje o Máriinej nevine. Pretože život, ktorý sa v nej počal, je z Ducha Svätého. A práve toto je miesto preukázania sa Jozefovej dôvery Bohu, keď prijíma Máriu za svoju manželku.
A ako je to s našou dôverou v Boha? Dôverujeme vôbec niekomu? My ľudia vôbec akosi málo dôverujeme. Často to medzi nami vyzerá, ako keby sme žili každý sám pre seba. Nedôverujú si kolegovia v práci, kamaráti, manželia navzájom, deti rodičom, rodičia deťom, nadriadený podriadeným a naopak. Hľadáme niečo, či niekoho, niekde hrozne ďaleko a pritom si nevšímame ľudí okolo nás. Čo je ešte horšie, my si už nevšímame ani Boha, ktorý nás volá i v tento prípravný čas. Aby sme si upratali svoje vnútro. Nebojme sa tak ako Jozef, ktorý v nádeji proti nádeji uveril a dôveroval Bohu.
Keď som premýšľal nad týmito slovami, dozvedel som sa o rodičoch, ktorí v jednom okamihu stratili kvôli nezodpovednosti vodiča jedno dieťa a druhé dlho bojovalo o svoj život spolu s lekármi. Aké by to asi bolo, keby oni nemali dôveru v lekárov, že robia všetko, čo je v ich silách, ba ešte oveľa viac. Keby nemali dôveru v Boha?
Nájdime si čas i priestor pre Boha, pre našich blížnych, napravme vzťahy, ktoré nie sú také, aké by mali byť. Máme predsa možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Aj to je priestor na prejavenie našej dôvery Bohu a je to oveľa jednoduchšie, ako to bolo pre sv. Jozefa pred 2000 rokmi. Popremýšľajme ako je to s naším známym, na ktorého sa hneváme, lebo sme mu dôverovali a on nás sklamal. Nedodržal slovo, neprišiel, neurobil, čo sľúbil. My sme mu prestali veriť aj napriek jeho vysvetleniu.
Preukážme Bohu svoju dôveru tak, ako mu ju preukázal sv. Jozef a On nás neklame. Poprosme i pri sv. omši za seba, našich blízkych, aby sme vedeli vždy dôverovať. V týchto dňoch budeme mať možnosť preukázať dôveru Bohu. Nebojme sa, skúsme to a určite bude mať tohtoročná Veľká Noc tú správnu podobu. Amen.