Meditácia na 27.07.2020
Pondelok 17. týždňa v Cezročnom období | Mt 13, 31-35
Ježiš predniesol zástupom aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“ Ďalšie podobenstvo im povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“ Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstva im nehovoril nič, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od stvorenia sveta.“
Správne chápanie a prístup ku kontrastom môže byť prínosom. V architektúre vidíme vkusne ladenú bielu farbu s čiernou a to nielen na domoch smútku. Vekový rozdiel medzi súrodencami nie je prekážkou, ba naopak, keď matka povie o svojich synoch, z ktorých je jeden už dospelý a druhý sa učí chodiť, že sú ako malý a veľký kamarát, dá sa vycítiť láska a súlad. V kontrastoch sa dá vycítiť sila i odvaha, život i krása.
Čosi podobné cítime aj v slovách evanjelia - v podobenstve o horčičnom zrnku a kvase. V týchto podobenstvách sa vyslovuje kontrast medzi nepatrným začiatkom a veľkým výsledkom na konci. Horčičné zrnko patrí medzi jedno z najmenších a podobne i s kúskom kvasu dosiahneme veľký výsledok. Horčičné zrnko vyrastie v košatý strom a kúsok kvasu zmení múku na cesto.
Tieto slová Pána Ježiša sú obrazom Božieho kráľovstva, ktoré začína nenápadne a v malej skupinke ľudí, ale dosiahne veľké rozmery a úžasnú silu. Evanjelista Matúš tu nemyslí len na slávne zjavenie Božieho kráľovstva na konci sveta, ale pravdepodobne myslí na kresťanstvo vôbec, ktoré sa pomaly rozšíri po celom svete.
Vieme, že kresťanstvo začalo v malej provincii rímskej ríše v Palestíne. Na jeho začiatku vidíme malú skupinku dvanástich učeníkov, ktorí sa za tri roky zhromažďujú okolo Ježiša z Nazareta, ktorý sa navonok ničím nelíšil od ostatných jednoduchých ľudí. Veď narodil sa v cudzom - v maštali a zomrel ako zločinec na kríži. Jeho životná cesta od Betlehema po Jeruzalem trvala len 33 rokov. A keby sme v tom dnes nevideli silu, o ktorej Ježiš sám učil, tak by sme ani nechápali príčinu jeho slov z evanjelia. Toto malé spoločenstvo, horčičné zrnko a kvas dnes vyrástlo v košatý strom a prekvasilo celý svet. História dáva tomuto kontrastu za pravdu a tak sa plnia i slová Krista: „... pekelné brány ju nepremôžu" (Mt 16,18). A to si pripomeňme preto, že aj dnes počuť hlasy, že toto učenie, táto osobnosť je bezvýznamná.
Preto sa môžeme pýtať: Je tomu skutočne tak? Je to, čo priniesol Pán Ježiš skutočne bezcenné? Odhalil nám tajomstvo Boha, ktorý je začiatok i koniec všetkého čo jestvuje, živej i neživej prírody i duchovného života. Predstavil nám svojho i nášho Otca. Priniesol učenie rovnosti, čo pred narodením Pána Ježiša bolo neznáme. Jeho učenie sa stalo základom kultúrnej, hospodárskej i vedeckej zmeny ľudstva. Na jeho učení začali stavať a budovať rýchlejším tempom, iným prístupom noví a noví ľudia. Sme svedkami, že ani naše storočie neubralo na hodnote vzťahu človeka k Bohu, ba práve naopak, solídny prieskum hovorí o vzrastajúcej viere v Boha, nie v radoch jednoduchých ľudí, ale najmä medzi osobnosťami, ktoré odmieňa svet najvyššími svetovými poctami. Tak tomu bolo, je i bude v budúcnosti.
Ježišovo učenie je posolstvom radostnej zvesti, ktoré prekvasí svet a zvíťazí nad hriechom. Splneniu Kristových slov nezabráni žiadne násilie, prenasledovanie, ani vedecké svetonázory, pretože kto len trocha pozná históriu zákona logiky a všimne si vlastný život, nie je možné, aby si povzdychol: ako dobre, že už zomriem, že bude konečne po všetkom. Človek predsa túži žiť a to žiť večne. To bola i prvá myšlienka Stvoriteľa, aby jeho vrcholné dielo - človek žil večne. Boh obdaril človeka rozumom a slobodnou vôľou a to priviedlo človeka k pádu a k nešťastiu. Príchod Pána Ježiša na svet však poodhalil závoj a človek môže mať znova nádej.
Evanjelium však nesmieme chápať len ako kvantitu, množstvo. Cítime aj kvalitatívnu povinnosť. Kvalitne žiť. Dať Bohu, čo mu patrí. Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil. Na svete sme na to, aby sme Pána Boha poznávali, jeho milovali, jemu slúžili a raz boli spasení: Pretože cítime aj napomenutie: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, ... ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca" (Mt 7,21).
História priniesla pre nás aj mnoho poučenia. Sklamali mnohí, ale len na ich škodu - Judáš, jeden z Dvanástich. V minulosti sklamali niektorí prví kresťania pod hrozbou smrti. A to je pre nás poučenie i výstraha. Poučme sa na kontrastoch a uvedomme si, že nás môžu obohatiť. Amen.