Meditácia na 23.09.2020

Streda  25. týždňa v Cezročnom období | Lk 9, 1-6

Ježiš zvolal Dvanástich a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých. A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte. Keď vojdete do niektorého domu, ostaňte tam a odtiaľ vychádzajte. Ale keby vás niekde neprijali, odíďte z toho mesta a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli, chodili po dedinách, všade hlásali evanjelium a uzdravovali.


Každý človek má od Boha určenú svoju životnú úlohu. Jedných si volá do stavu manželského, iných do kňazského či rehoľného, ale zostávajú i v stave slobodnom. Sú rôzne zamestnania, funkcie, odbornosti, ale pre veriaceho kresťana je pred Bohom rozhodujúce to, kto ako splní svoje poslanie, a to bude mať vplyv aj na odmenu tu i vo večnosti. V evanjeliu sa hovorí o rozposlaní apoštolov na ich prvú apoštolskú cestu. Je pre nás poučné, s akou vážnosťou a dôverou pristupujú a prijímajú Ježišove slová: „...dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi... A povedal im: Na cestu si neberte nič: ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze...“ (Lk 9, 1-3). Zastavme sa pri týchto slovách a uvažujme.

Pán Ježiš si vybral dvanásť jednoduchých mužov, ktorých vyučí v náuke, ktorú on hlásal a pošle ich na skúšku medzi rodákov. Číslo dvanásť sa môže obrazne prirovnať k dvanástim kmeňom vyvoleného národa. Ježiš ich posiela po dvoch, čo u Semitov znamená, že svedectvo „dvoch“ sa chápalo ako hodnoverné. Apoštoli poslušne šli a z neskorších správ vieme, že pri návrate sa tešia zo svojho poslania. Presvedčili sa, že pri splnení príkazu, ktorý im dal Ježiš, boli svedkami zvláštnych udalostí, ktoré sa diali ich rukami. Môžeme povedať, že boli vernými svedkami, ktorí svojím životom dosvedčujú, že sa priblížilo Božie kráľovstvo a že je potrebné navrátiť sa k Bohu a veriť v učenie Krista. Apoštoli brali a plnili svoje poslanie od začiatku vážne a dôsledne podľa slov Pána Ježiša. Nemali sa znepokojovať o veci potrebné len pre túto zem. Apoštoli dôverovali v Boha, dôverovali jeho láske a milostiam, keď im hovorí: „Na cestu si neberte nič...“ (Lk 9, 3).

Človek, ktorý chce plniť Ježišovo poslanie, musí sa vedieť zriecť vecí, ktoré mu bránia celkom sa venovať svojmu poslaniu. Človek musí byť slobodný a len vtedy sa môže sústrediť na plnenie svojho poslania. Vzhľadom na svoje poslanie dostali apoštoli zvláštnu moc nad nečistými duchmi a silu uzdravovať chorých. A to bola aj ich hlavná úloha. Môžeme povedať, že najprv im bolo uložené robiť skutky a potom mali vyučovať. Otázkou vyháňania zlých duchov sa v tom čase zaoberalo viacej ľudí, ale neraz bez úspechu. Apoštolom sa darilo a bolo vidieť, že robili to v mene Pána Ježiša a s jeho súhlasom. Nepoukazovali tým na svoju osobu a nehovorili, že to robia zo svojej moci, ale všetky skutky pripisovali svojmu Učiteľovi. V tom spočívala ich veľkosť.

Aj my máme takto postupovať. Sami o sebe mnoho neznamenáme. Všetko, čo robíme, pripisujeme Bohu. A so svätým Pavlom môžeme povedať: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15, 10). Keď si uvedomujeme túto pravdu, nebudeme sa pýšiť, ani nafukovať. Keď poznáme svoje slabosti a pomyslíme si na ne, mali by sme viac myslieť na Boha a pripodobňovať sa mu. Sme predsa jeho apoštolmi, máme plniť špeciálne ním uložené povinnosti a to znamená, že sme boli povolaní k šíreniu Božieho kráľovstva tu na zemi. Pripomínajme si, že sme neužitoční sluhovia Pána Ježiša. On koná v nás a cez nás. Všetko, čo robíme, či je to dobré alebo zlé, ide na náš účet. Plniac si svoje povolanie správajme sa tak, aby sme nespravili hanbu ani Pánu Ježišovi, ani Cirkvi, ani sebe.

Úloha apoštolského poslania bola podložená príkazom Pána Ježiša: „Dvanásti vyšli a volali ľudí na pokánie“ (verš 12). Aj tu plnili vôľu Pána Ježiša, veď on sám hovoril o svojom poslaní: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Navrátiť sa znamená zmeniť cestu, ísť iným smerom, nedávať svojmu životu svoj smer. Toto môžeme uskutočniť v spojení so zvláštnym štýlom života. Týmto slovám dobre rozumel svätý František z Assisi, ktorého z takejto cesty chceli mnohí vrátiť. On však zanechal všetko otcovi - kupcovi. Zanechal i svoje šaty a nahého ho zaodial biskup. Takto nastúpil na cestu obetí, umŕtvovania a pokánia. Jeho priateľom sa to nepáčilo. On však už pozerá na svoj život úplne ináč. Svoj život dal Kristovi a nič nechcel, len to, čo chcel Kristus.

Ak by sme chceli iným pomôcť k návratu k Bohu, aké argumenty im predložíme? Aký je náš život? Nežijeme svoj život len podľa svojej predstavy, svojich chúťok? Apoštoli ohlasovali Krista a vyzývali všetkých k prijatiu jeho radostnej zvesti - Evanjelia. Preto aj my ukazujme druhým Krista a jeho veľkú hodnotu. Hovorme, a to nielen ústami, ale vlastným životom, že nie je nič hodnotnejšie a krajšie, ako je učenie Pána Ježiša! V jeho učení nejde o nijaké ochudobnenie, ale naopak, obohacuje veľkou pravdou, ktorú môžeme spoznať už tu na zemi a sami sa presvedčíme, že večnosť musí vysoko prevýšiť naše poznanie pravdy, spravodlivosti a lásky. Nasledujme v skutkoch počínanie apoštolov. Uvedomme si, že naše životné poslanie prekračuje hranice časnosti.

Každý z nás, vo všetkých oblastiach spoločnosti sa nachádzajúci a plniaci akúkoľvek funkciu, či zastávajúci akékoľvek miesto, nech má na mysli, že aj tam má plniť svoje poslanie moderného apoštola a šíriť učenie Krista, učenie lásky, pokoja a nemusí sa znepokojovať, lebo stačí, aby nič iné nechcel, len plniť vôľu Božiu... Amen.