Meditácia na 02.11.2020

Všetkých verných zosnulých Mt 25, 1-13 | facebook_like_logo.jpg

Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: ‚Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!‘ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: ‚Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘ Ale múdre odvetili: ‚Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!‘ No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: ‚Pane, Pane, otvor nám!‘ Ale on im povedal: ‚Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.‘ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“


Dnes, keď si spomíname na tých, ktorí nás predišli do večnosti a uvedomujeme si význam učenia Pána Ježiša o smrti, zastavme sa pri slovách z podobenstva o desiatich pannách, kde múdre panny hovoria nerozumným: „Aby azda nebolo ani nám, ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!" (Mt 25,9). Ježiš prináša nový a jasný pohľad na smrť a na všetko, čo s ňou súvisí. Ježiš nielen slovom, ale aj svojím životom nám dokazuje svoju lásku. Prijíma podobu človeka, a hoci je Boh v ľudskom tele, prijíma aj smrť. Prijíma trest, ktorý si človek pritiahol na seba. Zomiera, aby na tretí deň vstal z mŕtvych a splnili sa slová proroka Ozeáša: „Vyslobodím ich z moci podsvetia, od smrti ich vykúpim. Kde je tvoj mor, smrť, kde tvoja nákaza, podsvetie? Súcit sa schová pred mojím zrakom" (Oz 13,14). A tak sa už celkom ináč dívame s Pavlom apoštolom na naše zmŕtvychvstanie. „Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení a neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť" (1 Kor 15,51-53).

Po smrti sa život nekončí. Po smrti prechádzame len do toho, kde nás chcel mať Boh, keby bol Adam - otec všetkých ľudí obstál v skúške. Ježiš sa stane Sudcom veriacich i neveriacich. On je spravodlivý Boh a každého odmení podľa jeho skutkov. Jemu prenechal Otec súd nad svetom. „Pred ním sa zohne každé koleno na nebi i na zemi" (Flp 2,10). Naše prvé stretnutie pri smrti s Ježišom-Sudcom nie je posledné. Vieme, že na konci čias príde ešte k jednému, poslednému. Vtedy príde Ježiš ako Sudca sveta. Vtedy nastane všetkému koniec. Živí nezomrú, len prejdú z tohto sveta do stavu blaženosti alebo zatratenia podľa stavu duše, v akej sa v tej chvíli budú nachádzať. Mŕtvi vtedy rovnako vstanú. Už nie v smrteľnom tele, ale novom - oslávenom. Vtedy stratí svoj význam očistec. Dôjde k najväčšiemu deleniu ľudstva. „Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta" (Mt 25,32-34). A vymenuje skutky, ktoré rozhodli o ich odmene. Sú to skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 24,40). A tieto isté skutky, ale nevykonané, zanedbané a podcenené, sa stanú odsúdením pre nich, keď im bude povedané: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších ani mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života" (Mt 25,45-46).
Dnes si preto uvedomujeme aj tie skutky, ktoré rozhodujú. Je to láska k blížnemu v týchto skutkoch telesného milosrdenstva:

1. hladných kŕmiť,
2. smädných napájať,
3. nahých odievať,
4. pocestných sa ujať,
5. väzňov vykupovať,
6. chorých navštevovať,
7. mŕtvych pochovávať.

A tiež skutky duchovného milosrdenstva:

1. hriešnikov napomínať,
2. nevedomých vyučovať,
3. pochybujúcim dobre radiť,
4. zarmútených tešiť,
5. krivdu trpezlivo znášať,
6. ubližujúcim odpúšťať,
7. za živých a mŕtvych sa modliť.

A práve toto posledné je dnes pre nás najviac aktuálne. Naša dnešná návšteva v kostole a na cintoríne nesmie a nemôže byť len prejavom vonkajšej pozornosti, úcty a lásky k zomrelým. To by bolo veľmi málo a pre nás kresťanov nedostačujúce.


Dnes si uvedomujeme veľkosť modlitby. Áno, môžeme sa nad hrobom zastaviť, zaspomínať si, predstaviť si ich tvár, ruky, oči, pripomenúť si ich slová, priania, prosby, ktoré sa týkali snáď nás, keď sa strachovali o spásu našej duše. Lenže toto dnes nestačí. Ani kvety, ani sviece, ani slzy dnes nestačia. Dnes rozhoduje naša modlitba. Ak chceme dnes pretrhnúť to, čo nás oddeľuje od nich, tak sa modlime. V tých prosbách k Bohu za ich duševný pokoj sa prejaví najlepšie naša láska, vďaka, čo im dlhujeme, čo sme povinní im dnes preukázať. Kopček hliny skrýva telesné pozostatky, ale nie dušu. Nebo je nie hore, ale všade. A tak pri hrobe dnes skutočne môžeme cez rozhovor - modlitbu nadviazať priamy kontakt s našimi zomrelými. Veď oni zomreli len telesne, ale duša im žije tak, ako žije tá naša v nás. A preto môžeme smelo povedať: Dnes večnosť ožíva.

Aj keď sa dnes hovorí, že nikto sa odtiaľ nevrátil, aj keď to nie je učenie Cirkvi, predsa máme zo životopisov svätých viac dôkazov, že Boh dal niektorým dušiam milosť prejaviť svoj stav.

Zo životopisu svätého Don Bosca vieme, že mu priateľ prišiel povedať, že je zatratený. Svätá Margita Mária Alacoque uistila spolusestru, aby sa netrápila pre svojho otca. Jej otec sa vyhol očistcu na svojej smrteľnej posteli šľachetným úkonom lásky k chudákovi. Tej istej svätici bolo zjavené, že určitá pani bude dlho trpieť v očistci, hoci bolo za ňu slúžených veľa svätých omší, pretože Pán sväté omše, ktoré sa slúžili za jej dušu, pripočítal jej chudobnej slúžke, ku ktorej dotyčná pani bola tvrdá a nemilosrdná. Hľa, skutky milosrdenstva.

V životopise svätých čítame o malom chlapcovi Petrovi, ktorému umreli rodičia. Mal ešte starších bratov. Jeden z nich, ktorému zostal majetok po rodičoch, prebral starosť o brata. Druhý bol kňaz a býval ďaleko. V tom čase pre vzdialenosť bola komunikácia veľmi ťažká. Chlapec Peter musel celé dni stráviť pri dobytku. Jedného dňa šiel okolo dostavník. Keď prešiel, Peter našiel zlatý dukát. Nevedel, komu dukát patrí a tak nevedel, komu ho vrátiť. Pretože mal veľmi rád svojich rodičov, rozhodol sa a zaniesol svoj poklad kňazovi, aby odslúžil za rodičov svätú omšu. Kňaz chlapca vypočul. Videl, že je to šikovný a zbožný chlapec. Rozhodol sa mu pomôcť. Napísal list vzdialenému Petrovmu bratovi-kňazovi. Ten sa postaral o brata. Dal ho na štúdiá a Peter sa stal kňazom, potom biskupom i kardinálom a po smrti svätým. Je to svätý Peter Damiani (1007-1072). Peter často vo svojom živote spomínal, že duše rodičov, za ktorých dal na svätú omšu svoj zlatý dukát, mu vyprosili kňazské povolanie.

Týmto príkladom si dnes pripomíname aj ďalšiu skutočnosť, že nielen my môžeme pomôcť dušiam v očistci, ale aj duše v očistci môžu pomôcť nám.
Nech je v tejto chvíli presvedčené naše srdce, rozum a vôľa o tom, že nebo sa dnes skláňa a spája s nami. Naši zomrelí, ktorí odišli z tohto sveta spojení s Ježišom, žijú v stave oslávenia, prípadne, v stave očisťovania a chcú s nami spolupracovať. Tí v nebi nám vyprosujú milosti, aby sme obstáli na ceste do večnosti v našich skúškach. Tým v nebi už nemusíme pomáhať, pretože už obsiahli odmenu. Vtedy naše modlitby nech Boh dá tým dušiam, na ktoré si už nikto nespomína a zaslúžene trpia za svoje hriechy v očistci. A keď naši drahí, skôr ako prejdú do stavu spásy, trpia stavom očisťovania, nech naším pričinením nájdu v očiach Ježiša milosť skrátenia trestu, ktorý si neodpykali tu na zemi. Prosme však duše zomrelých tak v nebi, ako aj v očistci o pomoc. Ony nám môžu pomôcť.

Dnes si uvedomme, že hoci hriech položil medzi živých a mŕtvych hranicu a nevidíme sa očami, nepočujeme sa ušami, ale vo svojich srdciach cez vieru môžeme prekonať aj túto hranicu. Naše dnešné, ale od dnes každodenné „odpočinutie večné", nech sa stane spojivom a zdrojom milostí pre obe strany. Amen.