Meditácia na 11.11.2020
Streda 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 11-19
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Samozrejme, páči sa nám vďačnosť toho Samaritána, zvlášť, že odzrkadľuje skutočnú proporciu ľudských postojov: poprosiť nakoniec každý vie, ale poďakovať jeden z desiatich. V nešťastí človek bedáka, žobre, dranká, preklína; ale keď sa rozídu chmáry a utíchnu búrky, ten istý človek upadá do eufórie, ochotný je dokonca samému sebe pripísať záchranu. V nemocniciach chorí radi navštevujú kaplnku; ale vo chvíli, keď sú prepustení z nemocnice, tí istí už vyliečení, skoro v žiadnom prípade nevstúpia do tej kaplnky, aby poďakovali.
Možno povedať, že vďačnosť je znakom skutočnej kultúry. Aby sme prosili, stačí myslieť na seba samého; ale aby sme poďakovali, treba myslieť na niekoho druhého. Na koho? Jasná vec, predovšetkým na Boha. Naučme sa objavovať Božiu dobrotu, ktorá sa skrýva v každom dare, nezávisle od toho, odkiaľ pochádza. Ale bolo by treba v takom prípade vidieť prílev tých darov, darov celkom neoprávnených, ktoré vyplývajú jedine z Božej dobroty, ktoré si vôbec neuvedomujeme.
Uvedomujeme si, koľko vďačíme modlitbám živých a mŕtvych osôb? Rehoľníčky v klauzúrach kláštorov sa modlia za takých, ako my; deti skladajú rúčky pred sochami Panny Márie, prosiac o zmilovanie nad chorými, utrápenými, hriešnymi ľuďmi ako my; Sv. Otec obetuje modlitby, dobré skutky, utrpenie a zásluhy všetkých veriacich tiež na náš úmysel. Dokonca si ani neuvedomujeme, čo zlé nás obišlo a aké milosti sme zakúsili; a ani Boh nám nezjavuje, kde sú naši skutoční dobrodinci, aby sme im poďakovali.
Je dobré si uvedomiť prítomnosť takých nikdy nepoznaných našich dobrodincov a toľkých zakusovaných milostí. Takéto uvedomenie by nás posilňovalo a naplňovalo odvahou a nádejou. A vôbec: menej prosiť a viac ďakovať - vtedy sa náš život stane radostnejším. Uvedomme si, že názov Najsvätejšej Obete, na ktorej sa zúčastňujeme, „Eucharistia" znamená vďakyvzdávanie; ten význam nachádza svoje vyjadrenie v každej omšovej prefácii, kde sa máme celým srdcom spájať s touto modlitbou Cirkvi: Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade tebe, svätý Otče. Amen.