Meditácia na 01.01.2022

Panny Márie Bohorodičky | Lk 2, 16-21

Pastieri sa poponáhľali do Betlehema a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.

 

lubomir_stancek_dc.jpg

Začíname rok, ktorý vieme, že skončí posledným decembrom. Človek dneška, je príliš ponorený do časných starostí a často si neuvedomuje hodnoty, ktoré prevyšujú všetko pozemské a preto mnohokrát nedoceňuje ani význam udalostí, do ktorých je aj on sám pozývaný. A pozvaní sme všetci, aby sme už tu na zemi v cirkevnom spoločenstve budovali svoju šťastnú večnosť.

V dnešnej liturgii náš pohľad je aj naďalej upretý na veľké tajomstvo vtelenia Božieho Syna, pričom s osobitnou pozornosťou kontemplujeme materstvo Panny Márie. Čo sa dialo okolo Ježiša, píše sv. Lukáš, si „Mária zachovávala ...vo svojom srdci“ a premýšľala o tom (Lk 2,19).

Od 6. storočia sa tradične slávili - tento sviatok l. januára a sviatok Mena Ježiš. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (r. 1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721. Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (r. 701-707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola Matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista, názov Bohorodička právom patrí.

Začíname Nový rok v mene Božom. V tomto najsvätejšom mene a v mene Jeho a našej Matky, Panny Márie. Tieto mená nech nás sprevádzajú počas 365 dní nového občianskeho roka. O tomto mene, o Ježišovi Kristovi, jedinom Spasiteľovi a záchrancovi človeka, mnohí povedali veľa krásneho.

Počúvajme, čo o Ježišovi povedal veľký dobyvateľ Napoleon: „Najväčší Kristov zázrak je, že je milovaný v srdciach miliónov ľudí. Aj ja som vedel zapáliť srdcia svojich vojakov. Umierali pre mňa. K tomu bola potrebná moja prítomnosť, moje slovo. Teraz, keď som na ostrove svätej Heleny, kto sa pre mňa chytí meča, kto mi dobyje ríšu? Myslí na mňa niekto v Európe? Kto zostal so mnou v mojom nešťastí? Aká veľká priepasť medzi mojou veľkou biedou a večnou Kristovou ríšou, ktorého menu sa ľudia klaňajú, milujú ho, nasledujú ho a ktorý žije a bude žiť po celom svete!“ Tak hovoril Napoleon a my vieme, že mal pravdu.

Kristus nemal armádu, ako mal Napoleon, či iní vodcovia. On si svojou dobrotou a obetou za duše podmanil srdcia ľudí. Nemal kde hlavu skloniť, ale svojich priateľov a ctiteľov obohacoval pokladmi, ktoré hrdza a moľ neničia, ani zlodeji nekradnú. Nepostavil si nijaký pomník, ako to robia mocní tohto sveta, ale má všade po dedinách aj mestách chrámy a kríže, ktoré upozorňujú na Jeho meno. A Jeho meno žije nielen v ústach miliónov, ale je hlboko vryté aj do ich sŕdc. Kde je príčina tejto lásky k menu Ježiš, kde je príčina tejto úcty? Čo znamená meno Ježiš a kto je to? Tak často vyslovujeme toto meno. Ale či to robíme s takou úctou, aká mu patrí? Či si uvedomujeme, koho vyznávame týmto menom? Veď Ježiš Kristus je druhá Božská Osoba, jednorodený Syn Boží, ktorý sa pre nás stal človekom. Opustil svoju slávu v nebi, aby sa nám stal podobným vo všetkom, aby nás mohol vrátiť do náručia svojho nebeského Otca. Len Boh nám mohol pomôcť, len Boh nás mohol zachrániť a Boh skutočne vedený láskou sa podujal na toto dielo záchrany. Aby sme Ho mohli vidieť, aby sme Ho mohli počuť, aby sme sa mohli presvedčiť o Jeho láske, bolo potrebné, aby sa stal človekom, aby pôsobením Ducha Svätého prijal na seba také telo a takú dušu, tú istú prirodzenosť, ako máme my.

A jeho meno, meno Ježiš, naznačuje túto lásku k nám. Ak Boh dáva svetu svojho Syna, iste má právo, aby bol nazvaný menom, ktoré určí sám Boh: „Hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš ho menom Ježiš.“ Ak sa teda pýtame na príčinu našej lásky k tomuto menu, jedinou príčinou môže byť to, čo toto meno znamená. A ak skúmame, za akú cenu to urobil, ak vieme, že touto cenou bola Jeho krv, ktorú vylial ako Tichý baránok na dreve kríža, potom vieme, čo priťahovalo tých, ktorí sa vedeli zaň obetovať. Je to meno, pred ktorým sa má ohnúť každé koleno. Svätý Pavol pocítil túto lásku, ktorá ho zrazila k zemi pri Damašku, aby ho úplne a navždy získala. Preto mohol povedať: „Láska Kristova nás núti.“ Bola to láska Krista, pre ktorú nepoznal odpočinku a strachu. Pre meno Ježiš urobil všetko. Čo robíme my, jednotlivo a spoločne, aby bolo oslávené meno Božie, mená Ježiša a Márie i v Novom roku?

Zvíťazí ten, koho vojaci jednotne bojujú za spoločný cieľ. Túto vetu okolo roku 500 pred Kristom napísal čínsky generál Sun Tzu vo svojej knihe „Umenie vojny“. Všetci, čo ju čítali, bez ohľadu na to, v ktorom storočí žili, zhodli sa na jednom - pre víťazstvo vo vojne je najdôležitejšia jednota a spoločný cieľ.

Sun Tzu bol odborníkom vo vojenskej oblasti, no myslím si, že s rovnakým účinkom môžeme jeho slová aplikovať aj v duchovnej oblasti. Zvíťazí Cirkev, ktorej členovia smerujú jednotne k spoločnému cieľu. Nikto nezaprie, že spoločný cieľ je veľkou silou kresťanského spoločenstva, i keď ho tvoria rozmanité kultúry a názory. Svätý Pavol ide až tak ďaleko, že hovorí, že jednota, čiže byť zajedno v láske, v duchu a v skutkoch "završuje" jeho radosť (Flp 2,2). Pochopiteľne, ľahšie sa o tom rozpráva, než sa to uskutočňuje.

Pokúsme sa pri dnešnom prijímaní Eucharistie lepšie pochopiť, koho vlastne prijímame. Uvedomujeme si, že Ježiš, hoci je Boh, stal sa sluhom všetkých? Koľká pokora! Aká poslušnosť! Nepochopiteľná láska! Napokon položil svoj život, aby nás zjednotil v jedno telo. Zomrel, aby nás zmieril s Otcom, a tým zavŕšil jeho radosť. Otec ho vzkriesil z mŕtvych a vyvýšil na najvyššie miesto po svojej pravici. Kristus veľmi dobre pozná recept na zjednotenie ľudí - pokora a poslušnosť. Takže keď prijímaš Krista, vedz, že ti chce darovať milosť, aby si bol ako On - pokorný a poslušný. Túži ti pomôcť odmietnuť každú márnosť, pýchu a sebeckosť. Chce nás naučiť pokladať jeden druhého za vyššieho (porov. Flp 2, 3-4) a pomôcť nám žiť v láske a jednote s každým. Pýtaš sa prečo? Pretože jednota a láska sú najdôležitejšími znakmi, ktoré svedčia o Kristovej víťaznej Cirkvi! Jednota a láska. V menách Ježiš a Mária je naša istota a nádej v Novom roku.

Muž zašepkal: „Bože, prehovor ku mne.“ A zaspieval slávik. Ale muž nepočul. Tak muž zakričal: „Bože, prehovor ku mne!“ A naprieč oblohou sa prevalil hrom a blesk. Ale muž nepočúval. Muž sa poobzeral a povedal: „Bože, daj sa mi vidieť.“ A jasne sa rozžiarila hviezda. Ale muž nevidel. A muž zavolal: „Bože, ukáž mi zázrak!“ A zrodil sa život. Lenže muž si to nevšimol. Ten muž v zúfalstve vykríkol: „Dotkni sa ma, Bože, a daj mi poznať, že si tu!“ Na to sa Boh načiahol a dotkol sa ho. Ale muž zmietol motýľa a šiel ďalej. Muž zavzlykal: „Bože, potrebujem tvoju pomoc“ ... a prišiel e-mail s dobrou správou a povzbudením. Ale muž ho vymazal a plakal ďalej..... .

Dobrá správa na začiatku Nového roka je, že sme milovaní. Neodbime lásku len preto, že nie je zabalená spôsobom, aký očakávame! V mene Ježiš a Mária sme našli veľkú upomienku, že Boh je vždy okolo náš v malých a jednoduchých veciach, ktoré považujeme za samozrejmé. A túto svoju povinnosť si musíme uvedomiť aj my dnes, na začiatku Nového roka. Veď Božie Dieťa nám prináša oheň lásky, ktorý má ustavične horieť v našich srdciach. Má to byť oheň lásky k menu Ježiš, ktorý má spáliť všetko, čo by stálo medzi Ním a nami v tomto Novom roku. Má nás preniknúť svätý oheň lásky, ktorý v nás spáli všetko zlo, čo nám priniesol starý rok a vytvoriť v nás nového človeka, ktorý bude budovať na svätom mene Ježiša a jeho Matky Márie. Toto sa budem usilovať budovať zvláštnou úctou najmä v prvé piatky a prvé nedele. Je to potrebné, lebo naše srdce je ešte stále tvrdé, je ešte vždy zaslepené, zapletené do siete hriechov. Je ešte chladné, ale skutočná láska k menu Ježiš a menu Márie v ňom zapáli nový oheň, ktorý ho bude neustále počas celého roka zohrievať. V mene Ježiša a Márie. S ich menom na perách, v srdci, mysli, citoch, vôli. Amen.