Meditácia na 10.02.2022
Svätej Školastiky, panny | Mk 7, 24-30
Ježiš vstal a odišiel do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ On jej povedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.“ A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč.
Priatelia prečítajte si rozhovor: Pustovník Florián / Ak chceme dosiahnuť dokonalosť cez askézu, sme od začiatku na zlej ceste
Pán Ježiš odmenil vieru tej ženy. Pretože musí nás udivovať pokora jej viery. Pán Ježiš zo začiatku odmieta prosbu; má to byť ešte jedným potvrdením, že on je pravým Mesiášom, ktorý podľa mienky Židov bude poslaný len k izraelskému národu, nie k pohanom; dokonca Pán Ježiš tu neváha prirovnať pohanov k psom. A predsa žena sa neuráža; ukazuje sa dokonca jemne vtipná: Veď aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch, ktoré padajú zo stola. V každom prípade podáva dôkaz veľkej pokory.
A práve pokora má byť jedným z prívlastkov modlitby a je podmienkou účinnosti modlitby. Dnešný človek chce radšej sám tvoriť a reformovať svet, nerád prosí Boha, nechce, aby ho Boh obdaroval láskou, nechce byť dlžníkom Boha, ťažko je mu prosiť. Napokon, nemalú pokoru treba, aby sme sa obrátili s prosbou na druhého človeka.
A ak už prosíme Boha, tak sa radi odvolávame na nejaké svoje zásluhy? lebo veď ja som to a to urobil, toľko som pracoval, toľko som trpel atď. A od toho je už len jeden krok k požadovaniu: Pane Bože, daj, lebo mi to patrí! A možnože, pre zmenu, vo falošnej pokore si myslíme, že k prosbe nás oprávňujú len nejaké údajné zásluhy, nejaké dobré skutky. A zatiaľ naše náboženstvo predpokladá prvenstvo daru pred skutkom, pred vlastnou zásluhou; lebo aj pre vykonanie dobrého skutku je potrebná Božia milosť. Takto človek uskutočňuje seba a stáva sa naplno človekom nie skrze to, čo robí, čo dáva, ale skrze to, čo dostáva. Pán Boh, ktorý je Láska, chce nás obdarovávať svojou láskou treba teda jeho dary prijímať s vďačnosťou a s pokorou o ne prosiť, o všetko s pokorou prosiť.
Sv. omša je obetou na kríži. Ukrižovaný Kristus je v úplnom svojom otvorení sa pre nás najväčším darom. Vieme s pokorou tento dar prijať?