Meditácia na 19.11.2022

Sobota 33. týždňa v Cezročnom období | Lk 20, 27-40

K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Tu niektorí zákonníci povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.“ A už sa ho neodvážili na nič vypytovať.

 

 

Celá táto nezmyselná historka o siedmich mužoch jednej ženy - dnes by vôbec nebola nezmyselná; bez väčšieho hľadania možno dnes nájsť ženy, ktoré patrili viacerým než siedmim mužom. V tom prípade nešlo o manželský prípad, ale o pravdu viery: či možno rozumne veriť v konečné zmŕtvychvstanie. Radšej sa opýtajme: či možno rozumne poprieť tú pravdu? Boh neodmieta to, čo stvoril; ale on miluje človeka takého, akým ho stvoril, to znamená nielen dušu, ale aj telo; miluje človeka takého, akým je v tomto živote a na tejto zemi. Boh teda miluje aj to utrápené, utýrané ľudské telo, ktoré zohrávalo takú podstatnú rolu v zdokonaľovaní a posväcovaní človeka a v jeho spáse. Preto všetko, čo sa formuje v našom živote, všetko, čo nás formuje a zdokonaľuje, čo dozrieva v nás uprostred pozemských vecí-je nepominuteľné (J. Ratzinger). Naše zmysly: oči, uši, ktoré sa kochali krásou sveta, nachádzajúc v ňom krásu Boha, ústa, ktoré hlásali Božiu slávu, ruky popukané od práce - už teraz sú zahrnuté Božou večnosťou a samé budú mať večnosť v Bohu. Človek teda nie je, ako niekto povedal, nádobou na vodu, ktorá s posledným výdychom sa rozpraskne bez stopy (J. Jasiňski). Ak sa telo nazýva obalom či šatom duše - tak cintorín možno nazvať čakárňou a šatňou zmŕtvychvstania (A. Frossard). 

V sláve zmŕtvychvstania budú mať účasť spolu s nami stvorenia, ktoré nás obšťastňovali. Pán Ježiš prisľúbil, že smutní budú potešení (por. Mt 5, 4). Ale akú potechu by mohli zakúsiť bez tých, ktorých milovali? Kto hovorí: Očakávam život budúceho veku - zároveň vyznáva očakávam vzkriesenie mŕtvych. To nie je viera v nejaké abstraktné, neurčité záhrobie, kde všetko, čo sme tu milovali, bude odstránené, ako už nepotrebné dekorácie zo scény; všetko, čo nám tu bolo drahé, čo nás viedlo k Bohu - v Bohu opäť nájdeme. K zmŕtvychvstaniu nám treba stále obracať myseľ a srdce, a tou pravdou začať žiť prv, než nám pridelia určitú neveľkú parcelku na cintoríne. Lebo časný život má zmysel len natoľko, nakoľko sa vedie s myšlienkou na večný život.