Meditácia na 26.11.2022

Sobota 34. týždňa v Cezročnom období | Lk 21, 34-36

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“

 

 

Cirkevný rok sa začal výzvou k adventnému bdeniu, aby sme neprehliadli príchod Božieho Syna. A dnes, v posledný deň roka, počujeme výzvu: Bdejte! - aby, božechráň, nás neprekvapil opätovný a už posledný príchod Krista, tentoraz ako Sudcu. Ľudia, nepriaznivo naklonení kresťanstvu, hovoria, že život kresťana je očakávaním odsúdenca na popravu a že bláznovstvom sú tie rôzne predpovede konca sveta. Samozrejme, ak tie predpovede určujú presné dátumy a termíny tohto konca. Ale veriť, že ľudstvo v časnom živote zakúsi trvalý pokoj, blahobyt a spokojnosť, je väčším bláznovstvom než očakávanie konca sveta, dokonca aj v neďalekej budúcnosti. Z rôznych strán prichádzajú k nám apokalyptické správy, z ktorých vyplýva, že zem sa nachádza stále na pokraji svojej existencie. Ale už nejde o ten koniec uprostred hukotu vlnobitia a metelíc padajúcich hviezd. Lebo každý má tú svoju hviezdu, o ktorej sa spieva: nech ti hviezda šťastia nikdy nezhasne. Ale ona tiež spadne a zhasne - len nevieme, v ktorej chvíli. Koniec sveta majú, podľa Pána Ježiša, predchádzať určité znamenia; ale koniec nášho osobného sveta môže nás zastihnúť celkom neočakávane.

Teda, zhodne s Kristovou výzvou, život pre veriacich má byť stavom stálej bdelosti. Žiaden iný stav ducha by viac nezodpovedal našej ľudskej kondícii. Dovoľuje vidieť každý deň ako predpoveď konca časov (M. Muggeridge). Ako niekto pekne povedal: Všetky naše dni sú vigíliami večnosti. Toto vedomie nemá u nás vyvolávať nechuť k aktívnemu životu. Naopak: naše bdenie má mať činný, dynamický a tvorivý charakter; tým sa vlastne líši od beznádejného života odsúdenca. Len toľko, že sa treba vedieť v každej chvíli ocitnúť na svojom mieste a správne sa zachovať. V živote - ako v kostole - neslobodno premeškať správne chvíle: treba vedieť, kedy pokľaknúť, kedy si sadnúť, kedy vstať - a kedy odísť...