Meditácia na 06.06.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 9. týždňa v Cezročnom období | Mk 12, 18 - 27
K Ježišovi prišli saduceji, ktorí tvrdia, že niet zmŕtvychvstania, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat a zanechá manželku bez detí, brat si má vziať jeho manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo sedem bratov. Prvý sa oženil, ale umrel a nezanechal potomka. Vzal si ju druhý, ale aj on umrel a nezanechal potomka. Takisto aj tretí. A ani jeden zo siedmich nezanechal potomka. Napokon po všetkých zomrela aj žena. Ktorému z nich bude manželkou pri vzkriesení, keď vstanú z mŕtvych? Veď ju mali siedmi za manželku." Ježiš im povedal: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc? Lebo keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. A pokiaľ ide o vzkriesenie mŕtvych, či ste nečítali v Mojžišovej knihe v stati o kríku, ako mu Boh povedal: ‚Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba`? A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite."
Pravda vzkriesenia
Hildegard Knefová v knihe Rozsudok píše o rozhvore s istým známym kňazom.
Okrem iného sa ho pýta: "Čo poviete, keď zomrie nejaké dieťa? Čo poviete rodičom?" Kňaz na to odpovie: "Pred dvoma týždňami zomrel päťročný chlapec. Poviem vám, prečo som kresťanom. Preto, lebo svet je neuveriteľne táravý, krikľavý, prostoreký, pokiaľ ide všetko dobre. Ale keď niekto zomrie, vtedy je v rozpakoch a nevie, čo povedať. Práve na toto miesto, kde svet mlčí, zameriava Cirkev svoje posolstvo. Milujem Cirkev kvôli tomuto posolstvu. Milujem ju preto, lebo pri arogantnom smiechu sveta vie povedať, že človek má cieľ a otvorí ústa, keď všetci len krčia ramenami..."
Keď navštevujeme cintoríny, miesta odpočinku našich drahých zosnulých, Cirkev viac než inokedy otvára svoje ústa, aby posilnila našu vieru vo večný život, ktorá vplyvom vonkajšieho ateizujúceho sveta býva často otrasená.
Aj v dnešnom evanjeliu nám Cirkev predkladá slová Ježiša Krista, ktorý hovorí, že sme synmi vzkriesenia a že Boh je Bohom živých, lebo preňho žijú všetci. Tieto slová povedal Ježiš po tom, ako prišli k nemu niektorí saduceji so svojím vymysleným príkladom, aby ho zosmiešnili.
Saduceji boli členovia nábožensko-politickej skupiny, ktorá jestvovala v Palestíne v Kristových časoch. Ich náboženské náhľady neboli v zhode s oficiálnym židovským náboženstvom. Zavrhovali nesmrteľnosť duše a zmŕtvychvstanie tela. Podľa učenia saducejov - duše zomierajú spolu s ich telom. Takto ich predstavuje aj dnešné evanjelium.
Na druhej strane mnohí zo Židov verili vo vzkriesenie, ale predstavovali si ho ako pokračovanie terajšieho života vo vystupňovanej miere. Bude to hostina s jedlom a nápojmi. Bude to radosť a zábava. Saduceji vychádzajú z takejto primitívnej predstavy vzkriesenia a napadajú ho.
Svätý Pavol však hovorí o vzkriesení a večnom živote inak. Hovorí, že bol uchvátený, že zazrel niečo z večného života a „počul nevysloviteľné veci, ktoré človek ani vypovedať nesmie" (2 Kor 12,4). A na inom mieste píše: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani človekovi na um nezišlo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9).
Večný život, a teda aj život vzkriesenia v ňom, je Božie tajomstvo, ktoré Boh nedal nikomu z nás poznať. Ani Syn Boží nám ho neodkryl. Hovoril o ňom v podobenstvách a obrazoch, ale neopisoval ho. A ako by aj vtesnal do chatrného ľudského slova bohatstvo a nesmiernu plnosť večného života v Bohu? Ako by ho vyjadril, keď naše slovo zlyháva často už aj pri opisovaní vecí tohoto sveta a zážitkov tohto života? Či pri veľkej radosti nepovieme neraz unesení nadšením: Ani to neviem vyjadriť to, čo cítim a ako sa teším! A či pri veľkom smútku nepovieme neraz celí bezradní: To sa nedá ani povedať, aké je to hrozné, čo prežívame?!
Keď však naše slová zlyhávajú, keď nimi chceme vyjadriť to, čo bezprostredne prežívame, ako by sme mohli chcieť slovami vyjadriť večný život, ktorý nás neslýchane prevyšuje, pretože patrí do úplne iného poriadku než je náš a vyjadruje čosi zo samotného života Božieho, na ktorom budeme mať účasť? Život večný a život vzkriesenia nie je pokračovaním tohto pozemského života v tom zmysle, že by bol len jeho zintenzívnením. Večný život je neslýchaný život v Bohu. Vo večnosti už ľudia nepatria tomuto svetu, ale novému životu slávy. V tomto svete vládne hriech a nespravodlivosť, neistota a pominuteľnosť. Vo večnom je nekonečný život lásky, spravodlivosti, pokoja a tým bezhraničného šťastia v Bohu.
Bratia a sestry, saduceji nevymreli. Aj dnes ich je po svete veľa. Pre nich je smrť koniec všetkého. Hovoria to najmä svojím životom a hovoria to aj slovami. Neraz ich počujeme: Aké starosti! Keď človeka zahrabú, je po všetkom! A dokáž mi, že to nie je pravda! Dokáž mi, že po smrti existuje nejaký posmrtný život!
Nuž, matematicko-fyzikálny dôkaz nemáme, to je pravda. ale či máme takéto dôkazy pre lásku priateľa či manžela, pre dôveru k operujúcemu lekárovi? Máme však naprosto vieryhodné dôkazy, že Boh k nám hovoril a že nám sľúbil večný život a nikto nedokáže podať protidôkaz ani proti Božej existencii, ani proti jeho posolstvu, ani proti existencii posmrtného ľudského života. V takomto prípade, keď sa vedľa seba vyskytnú dve vedecké hypotézy, spravidla prijmeme tú, ktorá sa viac osvedčila a ktorá nám viac dáva.
Rehoľnej sestričke, ktorá dlhé roky pracovala s postihnutými deťmi a mrzákmi, s nevyliečiteľne chorými, povedal istý neveriaci pacient: "Sestrička, ja viem, že vy túto prácu, túto ťažkú prácu robíte z lásky k Bohu v nádeji na večnú odmenu v nebi. Ale ako len budete sklamaná, keď po smrti zistíte, že nič také neexistuje!"
Sestrička sa na pacienta milo usmiala a povedala: "Ja už nebudem sklamaná, lebo ak po smrti nič neexistuje, to už ani ja nebudem existovať. Ale čo bude s vami, keď uvidíte to, čo ste celý život neverili a čomu ste sa celý život vzpierali?!"
Mnohí neveriaci vyhlasujú: My budeme žiť v našich deťoch, v našich vnukoch. My budeme žiť v našich dielach, v našej práci. No, ako pekne. Žiaden vedec však nepochybuje o tom, že život na tejto zemi raz skončí. Nevieme kedy, ale iste skončí. V ktorých vnukoch a dielach budeme potom žiť? Veď všetky zaniknú! Ale aj tieto slová sú neklamným dôkazom, že v každom jednom z nás je vrodená túžba po večnom živote.
Sú ľudia, ktorí urobili mnoho zla. Majú na svedomí milióny životov - Hitler, Stalin... Sú však ľudia, ktorí milióny životov zachránili. Môže smrť týchto ľudí pohltiť tak, že nebudú viac existovať? Kde je trest? Kde je odmena? Kde je spravodlivosť? Mal by potom život zmysel, keby sme utekali do prázdna?
Odpoveďou na všetky tieto otázky je pravda vzkriesenia. Tá pravda, ktorú nám Kristus podáva aj v tomto evanjeliu a ktorú sám potvrdil predovšetkým svojím zmŕtvychvstaním. Táto pravda vzkriesenia v dejinách vždy posilňovala rady mučeníkov, a aj dnes posilňuje tých, čo prinášajú tie najväčšie obete za Krista a jeho pravdu. Ich trýznitelia, čo im uberajú na ich osobných slobodách, by ich radi zničili, lebo sa ničoho tak neboja ako tej pravdy, že sa raz s nimi stretnú pred súdnou stolicou Božou. Stretnú sa, ale tam im už viac nebudú môcť ublížiť!
Bratia a sestry, náš každodenný život nám poskytuje mnoho zvodov, aby sme na túto pravdu celkom zabudli. Pokúsme sa však myslieť na túto pravdu vzkriesenia častejšie, nielen v týchto dňoch! Uvidíte, ako nás dokáže posilniť! Všetkým, či už mladým a či starým, môže každý deň vystúpiť na tvár úsmev radostného očakávania, že vzkriesenie zakrátko zmení všetko v radosť, ktorá sa už viac nepominie.
Chceme záruku tohto večného života? Chceme záruku tejto večnej Pravdy? Tu je! Je to večne živý Ježiš, ktorý sa nám tu dáva k požívaniu. On sám nám dáva svoje Telo a Krv a uisťuje nás, že každý, kto ho prijíma, má v sebe večný život a k tomuto životu bude raz vzkriesený!
Bratia a sestry, keď budeme niekedy počuť tak častú námietku, že Cirkev nás straší smrťou, povedzme vtedy takto: Nie, Cirkev nás nestraší smrťou!
Práve naopak, Cirkev dokáže otvoriť ústa aj tu - pri smrti, kde svet mlčí a bezradne krčí ramenami. Cirkev dokáže aj tu ohlasovať radostné posolstvo pravdy vzkriesenia. Amen.