Meditácia na 13.07.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok 14. týždňa v Cezročnom období | Mt 10, 16 - 23
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého. Veru, hovorím vám: Nebudete hotoví s izraelskými mestami, kým nepríde Syn človeka."
Pocit zodpovednosti voči Božiemu slovu
Zdá sa, že najkrajším titulom človeka je, keď sa o ňom povie, že je zodpovedný človek. Zodpovednosť sa u nás zdôrazňuje na prvom mieste. Chceme mať zodpovedných robotníkov, pracovníkov, inteligenciu a podobne. Prečo? Pretože nezodpovedná práca prináša len polovičaté, alebo žiadne výsledky, ba niekedy dokáže aj škodiť.
Človek musí mať ku všetkým otázkam života okolo seba i v sebe pocit zodpovednosti. Nič z toho, čo robím, nerobím do vetra, všetko bude mať svoj dopad a dosah, všetko sa mi v nejakej forme vráti späť. Keď máme pocit zodpovednosti k otázkam a problémom tohto života i sveta, je celkom prirodzené a samozrejmé, že ho musíme mať aj voči Božiemu slovu, voči Evanjeliu, voči Cirkvi, voči učeniu Ježiša Krista. Tieto myšlienky by mohli na prvý pohľad vyvolať veľmi rýchlu odpoveď. Toto sa vzťahuje v prvom rade na kňazov, aby nám vieryhodne a moderne v duchu dnešnej doby ohlasovali Božie pravdy. Tento názor nie je nesprávny, len je neúplný.
Každý kňaz, ktorý pozná pocit zodpovednosti, sa na úlohu hlásateľa slova Božieho snaží poriadne pripraviť. Absolvuje päťročné štúdium, snaží sa vychovávať sám seba, sústavne číta, doplňuje svoje vedomosti, mnoho premýšľa, pozoruje život okolo seba a hľadá vo svetle Božích právd odpovede, ktoré očakáva človek dneška. Pripravuje sa na svoje príhovory v bohoslužbách, na náuky snúbencov, na náuky pred krstom a tam, kde vyučuje v školách, aj na vyučovanie náboženstva. Toto sú tie mnohé tiché hodiny, ktoré musí prežiť sám vo vážnych úlohách a pripravovať sa. Dnes by sme mohli možno povedať, že vlastne kňaz hlása slovo Božie pri každom kontakte s ľuďmi, a preto podľa možností sa na tieto kontakty musí pripraviť.
Lenže tak ako kňaza viaže pocit zodpovednosti podať veriacim čisté slovo Božie - neochudobnené a nepokrútené, tak na druhej strane veriacich viaže pocit zodpovednosti voči počúvaniu Božieho slova a jeho aplikácii na svoj vlastný život. Pán Ježiš to žiadal až mimoriadne drsne. Apoštolov, ktorých sú ľudia ochotní počúvať, odveľuje na iné miesto, kde azda nájdu lepšie publikum. Mohlo by sa zdať, že veriaci človek splní túto Kristovu požiadavku pravidelným počúvaním nedeľnej kázne. Mohlo by sa nám zdať, že tým, že sme si vypočuli slová evanjelia i príhovor kňaza, všetka zodpovednosť končí. Lenže už tu treba pripojiť niekoľko poznámok.
Kázne treba počúvať pozorne. Vyžaduje to určitú sústredenosť, aj keď nie sú podané spôsobom najšikovnejšieho rečníka, predsa v nich každý musí získať akoby jadro zo škrupinky.
Ďalšou veľkou požiadavkou je, aby sme počuté pravdy prenášali do každodenného života. Aby sme ich nepočúvali len s poznámkou, že to by si mal vypočuť ten, škoda, že tu nie je tá a tá. To ohromne padá na ňu...
Slovo Božie musíme v prvom rade aplikovať na svoj vlastný život. Čo vlastne chce Boh pri tejto príležitosti povedať mne? Čo ja na základe týchto poznatkov mám robiť, alebo zmeniť vo svojom vlastnom živote? Aký vzťah mám na základe tohto zaujať voči sebe, voči druhým ľuďom, voči svetu, životu a Bohu? Tieto otázky nie sú ani podradné, ani bezvýznamné, ani druhoradé. Sú súčasťou hlásaného Božieho slova a pocit zodpovednosti nás núti klásť na ne odpoveď.
Tu vidieť jasne zrejme takzvanú druhú stranu mince, že človek slovo Božie nielen počúva, ale podľa neho aj žije. A potom pocit zodpovednosti za slovo Božie z našej strany nebudeme merať len počtom vypočutých kázní, prečítaných kníh, vtipného citovania Svätého písma, ale svojím životom, nakoľko ho prežívame v duchu Evanjelia, a nakoľko podľa neho sa aj riadime. Pán Ježiš vo svojej horskej reči nevyslovil len požiadavku počúvania a ohlasovania učenia Pána, ale aj dôsledné plnenie toho, čo z jeho úst ústami kňaza počúvame svojimi ušami.
Tak prichádzame k určitému bodu, kde sa spája zodpovednosť kňaza, ktorý hlása Božie slovo, so zodpovednosťou veriaceho, ktorý ho počúva. Zaiste to slovo Božie bude môcť priniesť žiadúce ovocie len v tesnej spojitosti dvoch úloh. Musíme si dobre uvedomiť, že Boh každú zainteresovanú stránku bude súdiť za to, čo zo svojej strany vykonala. My kňazi sme si vedomí, že nás čaká prísnejší súd vzhľadom na hlásanie Božieho slova, a preto drvivá väčšina kňazov vo svojom spytovaní svedomia si kladie otázku: Ako som sa pripravoval na ohlasovanie Božieho slova? Ako často, v akej miere a kvalite som kázal-hlásal? Lenže aj veriaci človek tiež do svojich otázok pred svojou spoveďou musí vložiť otázku: Ako sa ja staviam voči Božiemu slovu? Počúvam ho pravidelne? Zodpovedne? Aplikujem ho na svoj život? Prispôsobujem ho k nemu?
Bratia a sestry, po toľkých kázňach, ktoré sme počuli, po toľkom čítaní Svätého písma a Katechizmu, vy starší po toľkých hodinách náboženského vyučovania a my všetci po toľkých úvahách o veľkosti, vznešenosti a záväznosti slova Božieho, musíme si položiť otázku: Ako sa tým zmenil náš život? Odchádzame po vypočutí Božieho slova lepší, než sme prišli do kostola? Je pre nás slovo Božie životodarným pokrmom, alebo len nejakou jemnou prísadou, ktorú môžeme a nemusíme použiť?
Slová Pána Ježiša hovoria jasnou rečou. Všetci musíme počúvať, čo hovorí a všetci sa podľa toho musíme aj riadiť. Ak je tomu tak v tvojom i v mojom živote, je dobre. ak nie, potom musíme robiť vážne zásahy a vážne úpravy v našom vzťahu k Božiemu slovu.
Nemôžeme predsa riskovať, že Ježiš Kristus jedného dňa odvolá hlásateľov Božieho slova od nás s príkazom: „... odíďte a straste si prach nôh" (Mt 10,14). To by bol katastrofálny záver nášho života!
Naopak, prosme ho za tých, ktorí slovo Božie hlásajú, aby to dokázali ešte lepšie, ale aj za každého z nás, aby sme ešte lepšie dokázali slovo Božie prenášať s plným pocitom zodpovednosti do svojho života. Amen.