Meditácia na 11.08.2018
Sobota 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 17, 14-20
K Ježišovi pristúpil istý človek, padol pred ním na kolená a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. Priviedol som ho k tvojim učeníkom, no nemohli ho uzdraviť.“ Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.“ Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ prejde. A nič vám nebude nemožné.“
Viera
Pán Ježiš hovorí, že by stačila viera ako horčičné zrnko, a napriek tomu vyčíta svojim učeníkom príliš malú vieru. Hovorí, že pre veľkú vieru nebudú žiadne nemožnosti - a toto prisľúbenie sa vzťahuje aj na nás. Prijímame toto prisľúbenie s nedôverou. Práve: s nedôverou; to znamená, že aj naša viera je, žiaľ, menšia než horčičné zrnko. Pýtame sa: ako je to? Či naša viera by bola schopná konať zázraky, ako viera rôznych, slávnych, svätých divotvorcov? Teda! A prosili sme niekedy Boha o zázrak? Ak aj - tak vždy s tým akoby pokorným pochybovaním: kdeže by tam Pán Boh urobil pre mňa zázrak! Kdeže by tam moje modlitby boli schopné zázračne uzdravovať, premieňať, rozmnožovať chlieb, utišovať bolesť a utišovať búrky! Čiže jednak nedostatok viery, a teda aj nedostatok zázrakov.
To neveriace pokolenie - ako ich nazýva Pán Ježiš - to sme aj my. A predsa zázraky sa dejú - a to práve kvôli veľkej viere. Dôverujme Kristovmu prisľúbeniu a odvážme sa prosiť o zázrak. Ak to bude zázrak skutočne potrebný a prosba bude mať zmysel - môže sa neraz vyskytnúť príležitosť vyskúšať našu vieru, či sa ukáže schopnou prenášať hory. Pozeráme na to, čo sa odohráva pred nami na oltári, s vierou, ktorá dokáže konať zázraky v našich srdciach a v našom živote?
