Meditácia na 12.11.2019
Utorok 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 7-10
Pán povedal: „Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“
Neužitoční sluhovia?
Predsa my tak úprimne veríme v každé Kristovo slovo, tak ho úprimne milujeme a s takou oddanosťou slúžime Bohu... Čo sa týka toho, že veríme, že milujeme možno nám to nakoniec uznať, ale s určitou opravou. Totiž, celý náš náboženský život nespočíva v tom, čo robíme pre Boha my - ale v tom, čo Boh robí a koná pre nás, v nás a skrze nás. Teda nenadchýnajme sa príliš našou nábožnosťou; skôr si s rukou na srdci odpovedzme: spolupracujeme s Božími darmi, s milosťou viery, povolania, s posväcujúcou milosťou a pomáhajúcou milosťou? Dovoľujeme naplno účinkovať Bohu v nás a skrze nás?
A vtedy si možno priznáme, že veľa tých Božích darov ostáva našou vinou nevyužitých. A v takom prípade v určitej miere sme predsa neužitočnými sluhami. Je pravdou, že sa dosť natrápime, dokonca aj trpíme - ale koľko pritom tiež nariekame! Je pravdou, že či chceme, či nechceme, konáme naše povinnosti voči Bohu a blížnym - ale či vždy bez výčitiek? Počas päťdesiatich rokov nás naučili ledabolosti, prijali sa také slová a také veci, ako: ležiak, podfuk, švindeľ, fušerská práca, zmätok. Táto ledabolosť vtrhla dokonca aj do nášho náboženského života. Ale Boha nemožno milovať ledabolo, ani mu slúžiť hocijako.
A tak vo všeobecnosti: neberieme seba príliš vážne? Nepovažujem svoje ,ja“ za centrum sveta? Pápež Ján XXIII. povedal: "V ťažkých chvíľach sa modlím k anjelovi strážcovi, a on mi hovorí: Drahý Ján, neber seba tak vážne..."Dovoľme sebe i iným požartovať na náš účet. Dokážme pozrieť na seba a svoje diela, dokonca aj na svoje utrpenie, so zhovievavým úsmevom? No, no, nedramatizujme, nepreháňajme, sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť - kiežby len čo najlepšie!