Meditácia na 05.04.2020

Kvetná nedeľa - nedeľa utrpenia Pána | Mt 27, 11-54

A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: ‚Som Boží Syn.‘“ Takisto ho tupili aj zločinci, čo boli s ním ukrižovaní. Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu. A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“


Kristova smrť je náš život. Kristove utrpenie je naša posila. Kristus, ktorý je ten istý včera, dnes i zajtra je pre každého človeka ten istý Boh, Spasiteľ a Vykupiteľ. Donald Grey Barnhouse napísal: „Barabáš bol jediným človekom na svete, ktorý mohol povedať, že Ježiš Kristus fyzicky "vzal jeho miesto" a to na kríži. Ale každý z nás môže povedať, že Ježiš Kristus duchovne "vzal naše miesto". Hriechom sme si zaslúžili smrť. Zaslúžili sme si večný trest na mieste múk. On si však vzal naše miesto. On splatil náš dlh voči božskej spravodlivosti a svätosti. Toto je dôvod, prečo môžem s veľkou nádejou povedať: Zaslúžil som si smrť, zaslúžil som si peklo. Ježiš však vzal moju smrť a moje peklo a nenechal pre mňa nič iné než svoje nebo“ (Our Daily Bread).

Pohanskému filozofovi sa ktosi sťažoval na svoje utrpenie. Filozof ho vyviedol na najvyššiu vežu v Aténach, ukázal mu všetky paláce a domy a povedal: „Pozri na tieto príbytky a skúmaj, či nájdeš jeden bez utrpenia.“ Na zemi nikdy nebude raj. Nikdy nenastane situácia, v ktorej by neexistovala žiadna telesná či duchovná bieda, ohrozenie, vina a trest, strach, slzy a smrť. Táto myšlienka je smutným pozadím aj Kristových slov (porov. Mt 26, 11; Mk 14, 7). Tieto slová, známe už v Starom zákone, nemajú iba negatívny význam, teda zistenie ľudskej slabosti v chorobe a smrti. Majú aj kladný zmysel. Pripomínajú možnosť a mravnú povinnosť príležitostí ku konaniu dobra, predovšetkým v pomoci tým, ktorí to potrebujú. Kristove slová sú naozaj prorockými slovami, overené v priebehu dvoch tisícročí a sú viditeľné aj v tom našom, treťom tisícročí, ktoré sa pýši úžasným pokrokom.

Dnes na Kvetnú nedeľu si môžeme niečo viac uvedomiť a osvojiť. Adam a Eva použili listy figovníka, aby sa pokúsili skryť zahanbenie z hriechu pred Bohom. Nerobíme to isté dnes? Nepoužívame síce listy figovníka, ale zámer ostáva ten istý. Zakrývame sa niečím pred ľuďmi a hovoríme: „Pozri na moje krásne šaty, na moju masku, ktorú nosím. Toto môžeš vidieť. Ale nemôžeš vidieť, akým skutočne som vo svojom vnútri.“ Listy figovníka, ktoré použili Adama Eva sa stali symbolom "falošného odevu", veľmi pochybného a netrvácneho.

Odievame sa do "listov figovníka" vždy, keď sa máme postaviť pred Boha i pred ľudí. Čo sú v týchto moderných časoch "listy figovníka", za ktoré sa skrývame? Tu je niekoľko príkladov: peniaze, majetok, spoločenské postavenie, akademické tituly, moc... Mnoho ľudí sa snaží skryť svoju vnútornú prázdnotu za tieto novodobé listy figovníka. Svedčí o tom aj aforizmus: „Nikdy nebolo toľko cenných šiat zavesených na bezcenných ľuďoch ako dnes.“ Nie sú "listami figovníka" aj rôzne masky, ktoré si dávame, aby sme oklamali seba i druhých? Maska zbožnosti, maska dokonalosti, maska spoľahlivého člena farnosti... Neraz sa klameme, že medzi nami a Bohom je všetko O.K. pretože naše mená sú zapísané v matrike, pritom sme príliš zaneprázdnení, aby sme si našli čas na modlitbu a čítanie Božieho slova. Podobne ako Adam pokúšame sa skryť našu duchovnú nahotu. Nezáleží na tom, aký druh listu figovníka použijeme. Nič nezakryje! Ostane vnútorný pocit nahoty a túžba zaodiať sa do niečoho, čo nám môže dať skutočnú a neustálu bezpečnosť.

Sv. Ján Zlatoústy nás prosí, aby sme pamätali na raj, ktorý sme stratili. „Odev, ktorý nosíme,“ hovorí, „je ako list figovníka, ktorý skúša zakryť nahotu a zahanbenie z hriechu. Pripomína mám našu duchovnú nahotu v Božej prítomnosti a potrebu, aby nás Spasiteľa zaodel do odevu Božej spravodlivosti a odpustenia.“ Sv. Gregor Nysenský v tom istom duchu hovorí: „Adam žije v každom z nás, vidíme svoju prirodzenosť pokrytú kožou a listami tohto pozemského života, rúchom, ktoré sme si pre seba urobili, keď sme boli vyzlečení z odevu svetla a ponorili sme sa do márnosti, pomíňajúceho uspokojenia tela namiesto Božského rúcha.“ Často v úsilí skryť pravdu pred sebou samým, pokrývame sa tak mnohými "listami" tohto sveta, že nakoniec hľadáme pomoc u odborníkov.

Istý psychiater povedal raz kňazovi: „My môžeme pomôcť pacientovi úplne sa obnažiť, aby videl seba samého; vtedy vyplávajú na povrch mnohé zlá prítomné v jeho živote. Ale to je všetko, čo môžeme urobiť. Je to okamih, kedy musíte vstúpiť vy.“ Kňaz odpovedal: „Nie ja, prosím, ale môj Pán! On je jediný, ktorý môže obnoviť našu padnutú, hriešnu prirodzenosť a zaodiať nás do nádherného rúcha svojej spravodlivosti.“ 

Dnes trpiaci Pán vstupuje zvláštnym spôsobom skrze liturgiu Veľkého týždňa do nášho života. Nahý o všetko obraný Ježiš, o šaty, priateľov, česť i život a to všetko preto, že nás nekonečne miluje. Končí sa pôstna doba. Nech nám pomáha trpiaci, mučený a ukrižovaný Ježiš. Amen.