Meditácia na 06.11.2022
32. nedeľa v Cezročnom období Lk 20, 27-38
K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“
Aj vy máte skúsenosť, že viac a viac ľudí v našom okolí má nesprávny postoj, vedomosti k otázkam duše, vzkriesenia, večného života, Boha Sudcu a podobne? Možno aj vy ste sa stretli s rôznymi vyznávačmi, donedávna u nás neznámymi, ktorí hovoria iné, čo sa nestotožňuje s učením Cirkvi. Pohľad na prírodu týchto dní, umocnený spomienkou na zosnulých, ale i myšlienka na blížiaci sa koniec cirkevného roka vyvoláva v srdciach túžbu viac poznať, veriť i zažiť z toho, čo učil Ježiš. Áno, mnohí veríme v Boha, chceme sa dostať do neba, ale máme strach žiť a veriť, ako učí Ježiš. A práve dnes sú pre nás mementom Ježišove slová, že Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú (porov. Lk 20,38).
Myšlienka na budúcnosť je aktuálna dnes tak ako za čias Pána Ježiša. Čo bude po smrti a ako je veľmi ťažko pomenovať predstavy o vzkriesení, živote po smrti. Vyvoláva to nedorozumenia, odmietnutia, a dokonca aj útoky. Sv. Lukáš opisuje udalosť, keď skupina saducejov, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, pýtajú sa Ježiša na levitárne manželstvo, aby ho zosmiešnili pred zástupom. Mojžišov zákon totiž hovorí: „Ak budú bývať bratia spolu a jeden z nich zomrie bezdetný, manželka zomrelého sa nevydá za cudzieho, ale vezme si ju druhý brat a dá potomstvo zomrelému bratovi, aby jeho meno nebolo vytreté z Izraela...“ (Dt 25,5). Vymyslia absurdný príbeh na podklade Mojžišovho zákona, ktorý by sa len s veľmi malou pravdepodobnosťou mohol uskutočniť, a to len preto, aby zosmiešnili Ježiša a pritom si neuvedomujú, že odkrývajú svoju bezmocnosť, zmätenosť a nedostatok hodnotných argumentov. Konajú pod vplyvom strachu pred Ježišom, za ktorým ide viac a viac ľudí a Ježiš učí, že vzkriesenie znamená vrcholné a výsostné uskutočnenie pravdy, že „on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38). Skupina saducejov pohŕdala myšlienkou zmŕtvychvstania. Zmŕtvychvstanie v Starom zákone nebolo ešte zjavené tak, ako my poznáme dnes. Veď i dnes mnohí veriaci majú pochybnosti o zmŕtvychvstaní a Ježiš nielen svojím slovom, ale i skutkom dokázal, že zmŕtvychvstanie je realita. Boh už cez proroka Daniela hovorí: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu“ (Dan 12,2). Nádej na zmŕtvychvstanie v Starom zákone nemá mnoho spoločného so zmŕtvychvstaním v Novom zákone. Skôr chápali zmŕtvychvstanie v prirodzenom živote, dokonalejšom, ale tu na zemi. Z takého sa vysmievajú a neprijímajú saduceji. Na telo sa v tom čase pozeralo pohŕdavo. V Knihe múdrosti čítame: „Duše spravodlivých sú však v Božích rukách a muka sa ich nedotkne“ (Múd 3,1). Tu sa ešte nehovorí o existencii nesmrteľnej duše, ktorá môže existovať aj mimo tela, ale hovorí, že Boh dušu môže prinavrátiť do nového života, pretože ju má vo svojich rukách.
Verím, že môj Vykupiteľ žije. Verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme. Vstanem z mŕtvych a uvidím tvár svojho Spasiteľa. Ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči... Tieto slová dávajú pri pohrebe našej duši nádej. Rovnako nádej máme v duši, keď stojíme po tieto dni v tichu na cintoríne a modlíme sa za zomrelých. Koniec cirkevného roka je časom, keď chceme prehodnotiť i svoj vzťah k nášmu vzkrieseniu z mŕtvych. Amen.